Vidieť pravdu ako pravdu a klam ako klam a vidieť pravdu v klame. Máme vlastné zvláštne schopnosti či prednosti. Ak však toto dáme stranou sme v podstate všetci rovnaký. Je to ale len povrchný popis. Podstatný je strach, smútok, bolesť, úzkosť, osamelosť a všetky ľudské strasti. V našom vedomý je rovnaký základ, na ktorom všetci stojíme. Človek o ničom nepremýšla ako o celku a ani na svet sa nepozerá ako na celok. Myslíme si, že sme oddelený jedinci, psychicky...a to prináša chaos. Celé vedomie ľudstva je jediné. Cítime, že sme zbytkom ľudstva a preto je naša zodpovednosť nesmierna. Buď môžem prispieť k celkovému zmätku alebo môžem zostať mimo. Celé ľudstvo je jeden celok a preto vytvárať delenie je nebezpečné. Svet je moje ja: ja som svet, svet nie je iný než som ja. Musíte to pociťovať, nie len chápať ako slovné tvrdenie. Myslenie vytvorilo názor, že som iný ako vy, pretože moje telo či tvár je ine ako vaše. To isté prenášame do psychologickej oblasti. Pokiaľ človek cíti, že je oddelenou bytosťou, má veľmi malý kontakt s inteligenciou.
Celú štruktúru môjho Ja zostavilo myslenie. Myslenie je pohyb skúseností, vedenia a pamäte. Myslenie sa môže iba opakovať. Vedenie je obmedzené, čo je vidieť na politikoch, v skutočnosti takmer neexistuje a teda aj myslenie je obmedzené a to veľmi nebezpečným spôsobom. To neznáme, bezmedzné sa nedá zachytiť myslením. Pozrite sa čo myslenie vo svete spôsobilo. Zdrojom myslenia je pamäť, pamätanie sa na to, čo bolo v minulosti, čo je vedenie. A vedenie je výsledkom skúsenosti a skúsenosť je vždy obmedzená. Je možné vnímať bez celého pohybu pamäte? Pochopiť niečo priamo bez slova, bez reakcie, bez vzpomienok vstupujúcich do vnímania. Nič nemôže zabrániť, aby pamäť vstupovala do vnímania. Ale ak vidíme, že príčinou obmedzeného vnímania je rozumová činnosť pamäte, ktorá je obmedzená, presunieme sa z toho do iného rozmeru. Predpokladajme, že sa stávam: zakúšam chtivosť a mám vnútorné pudenie stať sa menej chtivým. Môžem si pamätať, že som chtivý, ale môžem si myslieť, že toto ,,moje Ja,, je jediné, ktoré si to pamätá, že si to nepamätá nič ďalšie a že pamäť ani nevytvára moje Ja. Ide o to, aby sme sa priblížili k problému alebo ho pochopili bez minulých vzpomienok a myšlienok, ktoré doň zasahujú alebo sa do nej premietajú.
Slovo nikdy nie je predmetom a vysvetlenie skutočnosti. Utrpenie, rozkoš, strach, hnev, násilie a chtivosť – to všetko sú odozvy pamäte, súčasť myslenia. Je možné ukončiť utrpenie, čo je ukončením môjho ja. Utrpenie vzniká z myslenia, je to myslenie; je to stotožnenie, pripútanosť. Niekto si myslí, že ak prejde utrpením stane sa inteligentným, že sa utrpením učí, že ego sa rozpúšťa. Nie je tak. Problém s utrpením spočíva v tom, že je to moje ja, ktoré trpí a skutočne sa nejakým spôsobom samo ľutuje. Utrpenie je zdielané všetkými ľudmi, nie je to moje utrpenie a vaše, ktoré je iné, ono je nedeliteľné jedno. Myslenie je neschopné vidieť, že toto utrpenie je celé jedno, rozdeľuje ho na moje a vaše. Konie utrpenia znamená lásku.
Všetky problémy, ktoré ľudstvo má sú výsledkom myslenia. A my sledujeme stále rovnaký vzorec myslenia a myslenie nikdy žiadny z týchto problémov nevyrieši. Existuje aktivita, ktorá nie je myslením, ktorá je za ním. Je to myseľ – najvyššia forma inteligencie. Je univerzálna, všeobecná. Môže jednať v rámci pamäte a vedomostí, ale nemá s nimi nič spoločné.
Neustále presadzovanie vlastného Ja je pohyb, podmieňovanie, ilúzia, klam. Pokiaľ je mozog podmieňovaný je jeho vzťah k mysli – inteligencii obmedzený. Oné mozgové bunky môžu byť zmenené vhľadom, ktorý je mimo čas a nie je výsledkom pamäte ani intuície či priania alebo nádeje. Nemá nič spoločné s časom a s myslením. Kontakt medzi mysľou -inteligenciou a mozgom môže existovať iba vtedy, ak je mozog tichý. Byť tichý je prirodzený výsledok porozumeniu svojmu vlastnému podmieňovaniu a nie nacvičená tichosť či meditatívne vedomie seba a ani túžba po tichu. Psýcha si volí, čím sa stane a voľba je tam kde je zmätok. Ak je mozog v kľude môže načúvať niečomu hlbšiemu. Uvedomenie je celý pohyb myslenia – pocit, túžba, vôla a všetko čo s tým súvisí. Pokiaľ je tu vedomá sebekázeň, ktorá je stávaním sa, ktorá je procesom myslenia, nemôže tu byť pravá meditácia teda ticho. Nesmie sa vidieť hodnotením, posudzovaním, odmietaním a obranou zasahovať. Mozog má byť tichý, ale nesmie byť k tomu donútený. V tomto absolútnom videní, ktorá je kvalitou inteligencie mysle neexistuje pozorovateľ ani ten kto zažíva. Existuje iba videnie. Je to úplná bdelosť a neexistuje pozorovateľ ani pozorované.
Analýza neprináša premenu. Pri dokonalej pozornosti zažívanie neexistuje. Pozornosť obsahuje všetko povrchové, skryté, minulosť a jej vplyv na prítomnosť, ktorá prechádza do budúcnosti. Ak vynakladám úsilie, aby som bol pozorný, potom to nie je pozornosť. Tá nastane iba ak zmizne naše Ja. Vnímanie môže nasťať iba ak nie je zafarbené myslením a to je priamy vhľad do nejakého problému či ľudských zložitostí. Inteligencia je vnímanie toho, čo je a k styku dochádza skrze pozornosti. Myslenie nemôže ukončiť utrpenie, lebo práve ono ho vytvorilo. Láska a súcit sú základom kde prostredníctvom pozornosti vchádza inetligencia, pôsobí skrze mozog. Ten vhľad sa uskutoční skrze inteligenciu a pozornosti – potom inteligencia utrpenie vymaže.
Hmota je obmedzená; myslenie je obmedzené. Myseľ je číra energia. Myseľ môže zasiahnuť do obmedzenej energie hmoty. Ak je tu závažná sporná otázka, problém alebo výzva musíme jej čeliť. Tradičné spôsoby neuspely; naozaj nemôžu pôsobiť, pretože myslenie sa nemôže dostať k svojmu základu vlastnému fyzickému a chemickému základu v bunkách mozgu a niečo s nimi urobiť. A predsa prakticky všetko o čo sa ľudstvo pokúša sa zakladá na myslení. Myslenie nemôže urobiť nič zlé či dobré, je to iba myslenie; je obmedzené. Týmto obvyklým spôsobom nemôžeme urobiť nič pre budúcnosť ľudstva. Hovoríme, že starý nástroj, ktorým je myslenie je už takmer nepoužiteľný s výnimkou niektorých určitých oblastí. A tak je tu iný nástroj, ktorým je inteligencia.
Je tu nejaký aspekt meditácie, ktorý by mohol pomôcť ak je naše Ja činné? Nemôžem použiť slov čo mám robiť. Líši sa pozorovateľ od pozorovaného? Je to predstava alebo skutočnosť? Skutočnosťou to je, ak sa tu neoddeľuje mysliaci od myslenia. Pozrime sa na to. Líšime sa od svojho hnevu, svojej závisti, od svojho utrpenia? Nelíšime sa od toho. Vy to ste. Vy ste vaše meno, podoba, telo. Vy ste reakcia a činnosti. Vy ste názor, strach, utrpenie a rozkoš. Vy ste to všetko. Týmto ste v súčasnosti. A v budúcnosti tomu môže byť úplne inak. Pozorovateľ bez predsudkov je to isté, čo je hnev ktorý pozoruje. Práve ak sa sám analyzujem, ten kto analyzuje, je to čo analyzuje. Ak pozorujem chvíľu hnev, môžem vidieť, že som oným hnevom veľmi ovplyvnený a v určitom štádiu vravím, že sa s oným hnevom stotožňujem? Nie, ja sa s tým stotožňujem; ja som to. Pozorovateľ je pozorované A ak ona skutočnosť nastane, konflikt sa tým úplne odstráni. Konflikt existuje iba ak som oddelený od svojej vlastnosti. Ak je však kvalita mojim ja, rozdelenie skončilo. Je to jasné? Ak ta kvalita je moje ja, potom nemá zmysel snažiť sa to zmeniť. Ak je však ona kvalita mojim ja, potom všetka energia, ktorá bola predtým premárnená, je tu, aby sa na to pozerala, aby pozorovala. Energia mozgu dovolí pozornosti onu vec rozpustiť. Pozornosť je kontakt mysli a mozgu. Mozog musí byť v stave vysokej energie aby onen kontakt dovolil.
Toto je spôsob jako začať. Začať s tým čo je, čo som ja. Sebapoznanie je veľmi dôležité. Nieje to nahromadený proces vedenia, ktorý potom pozerá. Je to neustále poučovanie se o sebe. Sebapoznanie, ktoré má poznať a pochopiť seba. Sebapoznaním sa mozog stišuje. Porozumieť sebe je veľmi subtílna a zložitá záležitosť. Je to žitie. Je to podstatná znalosť seba v každom okamihu, keď k niečomu dochádza. Vedieť čo sa deje. To je lepšie ako ukladať do pamäte. Prostredníctvom reakcií začínam objavovať čo som.
Jiddu Krishnamurti