My všetci sa staviame na rôzne úrovne a neustále padáme z týchto výšin. Hambíme sa práve za tieto pády. Príčinou našej hanby, nášho pádu je sebaoceňovanie. Musíme porozumieť tomuto oceňovaniu seba a nie svojmu pádu. Ak tu nie je podstavec, na ktorý ste sa postavili, ako potom tu môže byť nejaký pád? Prečo ste sa postavili na vyvýšené miesto, nazvané sebeoceňovanie, ľudská dôstojnosť, ideál atd? Ak tomu dokážete porozumieť, potom sa nebudete hambiť za minulosť, úplne to zmizne. Budete tým, čím ste bez podstavca. Ak zmizne podstavec, výška, z ktorej sa pozeráte dole či hore, potom ste tým, čomu ste sa vždy vyhýbali. Práve toto výhýbanie sa tomu čo je , čím ste, dáva vznik zmätku, nesváru, hanbe, pohoršeniu. Uvedomte si čo ste nech je to akokoľvek príjemné či nepríjemné: žite s tým, bez toho aby ste to ospravedlňovali či tomu vzdorovali. Žite s tým bez toho aby ste to menovali, lebo práve v pomenovaní je odsúdenie či stotožnenie. Žite s tým bez strachu, pretože strach zabraňuje zhode a bez zhody nemôžete žit s tým. Byť v zhode, znamená milovať. Bez lásky nemôžete zmazať minulé, s láskou nie je minulosť, milujte a čas prestane existovať.
Jiddu Krishnamurti