O PRAVDE
Musíme preskúmať čo je pozorovanie a čo analýza. Z analýzy vyplýva, že je tu analyzátor. Líši sa analyzátor od toho, čo analyzuje? Alebo je analyzátor analyzovaný? Rozumiete otázke? Analyzátor je analyzovaný. To je zrejmý fakt. Analyzujem seba, ale kto je tým analyzátorom vo mne, ktorý hovorí musím to analyzovať? Je to stále analyzátor oddeľujúci seba od analyzovaného a potom skúma to, čo bude analyzované, že? Takže analyzátor je to, čo je skúmané, analyzované. Obaja sú rovnaké. Je to trik, ktorý hrá myseľ.
Takže keď pozorujeme, to nie je žiadna analýza, Iba pozorujeme veci také aké sú. Pri analyzovaní sa človek môže oklamať. A ak chcete hrať tú hru, môžete pokračovať do nekonečna pokiaľ nezomriete analyzovaním a tak v sebe nikdy nevyvolať radikálnu zmenu. Naučiť sa umeniu pozorovania, nie prekladať to čo pozorujete, alebo vysvetľovať si to čo pozorujete, len pozorovať, akoby ste pozorovali peknú kvetinu. Tak podobne ak môžeme, pozorujme strach.
Prosím počúvajte toto, len sledujte. Skúmanie je samotný čin, nie že človek musí robiť niečo so strachom. Povôd strachu je čas. Minulosť /spomienka/ alebo čo by sa mohlo stať v budúcnosti. Nie to, čo by sa mohlo stať teraz, pretože teraz nie je strach. Takže ako vidíte sami, strach je proces času, že? Pohyb z minulosti cez prítomnosť meniaci sa na budúcnosť. Takže pôvod strachu je myslenie. A myslenie je čas. Pretože myslenie je akumulácia poznatkov na základe skúsenosti, pamäte, odozva pamäte, myslenia, konania. Takže myslenie a čas sú jedno a myslenie a čas je koreň strachu.
Kto je subjekt, ktorý hovorí musím zastaviť myslenie? Ten subjekt je súčasťou myslenia, sledujete to? Nápad zastaviť myslenie je nemožný. To si vyžaduje kontrolóra, ktorý sa snaží kontrolovať myslenie. Kontrolór je tvorený myslením. Takže ty si mi to vysvetlil. A ja veľmi pozorne počúvam tvojmu vysvetleniu. Vidím jeho logiku, zdravý rozum, neodmietam to, počúvam. A to znamená, že počúvanie sa stáva umením. Neodmietam čo hovoríte, ani to neprijímam, ale pozorujem to. Pozorovať ako vzniká strach. Je to pohyb myslenia a času. Len sleduj pohyb a nechoď od neho, neutekaj, ži s ním, pozri sa naň, vlož energiu do toho pozerania. Potom uvidíš, že sa strach začína rozpúšťať, pretože si s ním nič nerobil, len si ho pozoroval. Ta pozornosť je ako vniesť svetlo do strachu.
Neexistuje systém, neexistuje praktikovanie, ale len jasnosť vnímania mysle, ktorá je slobodná, ktorá nemá žiadny smer, výber, len slobodne pozoruje. Väčšina meditácií má tento problém, čím je ovládanie myslenia. Ten kto cvičí sa líši od toho kto cvičí. Takže väčšina meditácii je ovládať svoje myšlienky, koncentrovať sa. Čo znamená nejakého kontrolóra odlišného od kontrolovaného. Kontrolór je minulosť, čo je stále myšlienka, stále spomienka a to čo kontroluje je stále myšlienka, ktorá sa túla a to je konflikt. Ticho sedíte a myšlienka sa vám túla, vy sa chcete skoncentrovať. Ako školák pozerajúci sa z okna a učiteľ hovorí nepozeraj sa z okna, sústreď sa na knihu. A my robíme tu istú vec.
Takže človek sa musí naučiť fakt, že kontrolór je kontrolované. Je to jasné? Ten čo kontroluje, mysliteľ, ten čo zažíva, si myslíme, že je odlišný od toho čo je kontrolované, od pohybu myšlienok, od toho čo zažíva a od skúsenosti. Myslíme si, že sú tu dva rôzne pohyby. Ale ak sa na to pozriete lepšie, tak mysliteľ je myšlienkou. Myšlienka oddelila toho kto myslí od myšlienky, ktorá potom hovorí musím to kontrolovať. Sledujete? Takže keď je kontrolór kontrolovaným, tak úplne odstránite konflikt. Takže vnútorne kde je rozdelenie medzi pozorovateľom a tým čo pozoruje, čo zažíva, ktorý sa líši od toho čo je zažívané, tam musí byť konflikt. Ale toto rozdelenie je mylné, nie je skutočné. Stalo sa to naším zvykom, kultúrou, rozdeľovať. Nikdy nevidíme, že kontrolór je kontrolovaným. Rozumiete tomu?
Mysliteľ je myšlienkou. A to je absolútne nevyhnutné keď meditujete. Pretože meditácia vyžaduje myseľ, ktorá je vysoko citlivá. Meditácia znamená zavedenie poriadku do nášho každodenného života, v ktorom nie je rozpor. Potom odmietať úplne všetky systémy meditácie, to všetko. Pretože myseľ musí byť úplne slobodná, bez smeru. To znamená myseľ, ktorá je úplne tichá. Myseľ je večne obsadená, kecá, bojuje a tak tam nie je žiadny priestor. Priestor je potrebný na to, aby sme mali ticho. Pre myseľ ktorá cvičí, bojuje, keď chcete aby bola ticho, nikdy nie je ticho. Ale keď vidí, že mlčanie je absolútne nevyhnutné...nie to ticho projektované mysľou, nie ticho medzi dvoma poznámkami, zvukmi, ale ticho poriadku. A keď je tam to absolútne ticho – nie kultivované ticho, o čo sa väčšina meditácii snaží, pestovať ticho, čo je pestovať myseľ, ktorá nikdy nemlčí. Neviem či vidíte absurditu toho. Takže keď tam je ticho, v tom tichu pravda, ku ktorej nevedie žiadna cesta, existuje. Pravda je teda nadčasová, posvätná, neúplatná. To je meditácia, to je náboženská myseľ.