Ticho nemá byť pestované, nemá byť zámerne privodené, nemá byť vyhľadávané, nemá sa na neho myslieť alebo nad ním meditovať. Zámerné pestovanie ticha je ako radosť z dlho vytúženého potešenia, ale túžba utíšiť myseľ je naháňanie vnemov. Takéto ticho je len forma odporu, izolácia vedúca k rozkladu. Ticho , ktoré niekto prináša je vec trhu, v ktorom je zvuk aktivity. Ticho prichádza s absenciou túžby. Túžba je okamžitá , rafinovaná a hlboká. Spomienka uzatvára rozmach ticha a myseľ chytená v zážitku nedokáže byť tichá. Čas, pohyb včerajška plynúceho do dneška a zajtrajška, nie je ticho. Prerušením tohto pohybu je ticho a iba vtedy môže začať existovať to čo je nepomenovateľné.
„Prišiel som sa s vami porozprávať o karme. Samozrejme, mám o nej utvorené určité názory, ale rád by som poznal tie vaše.“
Názor nie je pravda. Musíme dať stranou názory, aby sme objavili pravdu. Je nesčíselne veľa názorov, ale pravda nie je jedným z nich alebo z tejto skupiny. Aby sme pochopili pravdu, všetky myšlienky, závery, názory musia odpadnúť ako vysušené listy spadnú zo stromu. Pravda sa nemá hľadať v knihách, vedomostiach, zážitkoch . Ak hľadáte názory, žiadne tu nenájdete.
„Ale môžeme sa baviť o karme a snažiť sa pochopiť jej význam , nie?“
To je samozrejme úplne odlišná vec. Aby sme pochopili, názory a závery musia ustať.
„Prečo na tom tak trváte?“
Dokážete pochopiť niečo, ak ste si už na to otvorili názor, alebo ak opakujete závery iných? Aby sme našli pravdu ohľadom tejto veci, nemáme k nej pristupovať čisto, mysľou, ktorá nie je zatienená oblakmi predsudkov? Čo je dôležitejšie, byť oslobodený od záverov, predsudkov, alebo špekulovať o nejakých abstraktných pojmoch? Nie je dôležitejšie nájsť pravdu, ako dohadovať sa o tom, čo vlastne pravda je? Názor na to čo je pravda nie je pravda. Nie je dôležité objaviť názor týkajúci sa karmy? Chápať nesprávne ako nesprávne je začiatok porozumenia, nie? Ako môžeme vidieť správne alebo nesprávne ak sú naše mysle zaseknuté v tradíciách, slovách a vysvetleniach? Ak je myseľ zväzovaná, aby verila, ako sa dokáže dostať až tak ďaleko? Na ďalekú cestu , myseľ musí byť slobodná. Sloboda nie je niečo, čo sa nadobudne na konci dlhého snaženia, musí byť na samom začiatku cesty.
„Chcem zistiť, čo karma znamená pre vás.“
Pane, poďme na cestu objavovanie spolu. Len opakovať slová niekoho iného nemá žiaden hlbší význam. Je to ako prehrávanie na gramofóne. Opakovanie alebo napodobňovanie neprivodí slobodu. Čo si predstavujete pod pojmom karma?
„Je to slovo zo Sanskritu znamenajúce robiť, byť, konať atď. Karma je akcia a akcia je dôsledok minulosti. Akcia nemôže byť bez podmieneného pozadia. Cez série zážitkov, cez podmieňovanie a vedomosti, vytvorí sa pozadie tradícii, nie len cez súčasný život človeka alebo skupiny, ale aj počas mnohých inkarnácii. Trvalá akcia a interakcia medzi pozadím, čo je „JA“ , a spoločnosťou a životom je karma, a karma zväzuje myseľ „JA“. Čo som spravil v minulom živote alebo len včera ma drží a tvaruje, dáva mi bolesť alebo radosť v súčasnosti. Existuje skupinová alebo kolektívna karma, takisto ako individuálna. Oboje aj skupina aj samotné individuúm sú chytení v reťazci príčiny a dôsledku. Bude smútok alebo radosť, trest alebo odmena, podľa toho, čo som spravil v minulosti.“
Tvrdíte, že akcia je dôsledok minulosti. Takáto akcia nie je vôbec akcia, ale len reakcia, nie? Podmienené pozadie reaguje na podnety, táto reakcia je vlastne reakciou pamäti, čo nie je akcia ale karma. V súčasnosti sa nezaujímame o to, čo je akcia. Karma je reakcia vznikajúca z určitých dôvodov, vytvárajúca určité výsledky. Karma je reťazec príčiny a dôsledku. V podstate proces času je karma, nie? Kým tu bude minulosť, musí tu byť súčasnosť a budúcnosť. Dnešok a zajtrajšok sú dôsledkami včerajška , včerajšok v spojení s dneškom vytvára zajtrajšok. Karma, ako všeobecne chápaná je proces vyrovnávania (vyvažovania).
„Ako hovoríte, karma je proces času, a myseľ je výsledok času. Len šťastných pár dokáe uniknúť pazúrom času, zvyšok nás ostatných je zviazaný časom. Čo sme spravili v minulosti, dobré alebo zlé, určuje, čo sme v súčasnosti.“
Je pozadie, minulosť, stály stav? Nie je podrobené neustálej zmene? Nie si taký istý dnes ako si bol včera, aj fyziologicky aj psychologicky prebieha neustála zmena, no nie?
„Samozrejme.“
Takže myseľ nemá pevnú pozíciu, naše myšlienky sú prechodné, neustále sa meniace, sú reakciou pozadia. Ak ste vyrastali v určitej spoločenskej triede alebo kultúre, budem reagovať na výzvy, podnety na základ mojej výchovy. Vo väčšine z nás je táto výchova dosť hlboká, naše reakcie sú takmer vždy podľa zakorenenej šablóny. Naše myšlienky sú dôsledkom pozadia. My me to pozadie, to podmienenie nie je oddelené alebo odlišné od nás. S meniacim sa pozadím sa naše myšlienky tiež menia.
„Ale určite je premýšľajúci úplne odlišný od pozadia , nie?“
Je? Nie je premýšľajúci výsledkom svojich myšlienok? Neskladá sa zo svojich myšlienok? Existuje oddelená jednotka, premýšľajúci mimo svojich myšlienok? Nevytvorila myšlienka premýšľajúceho, nedala mu stálosť a nestálosť myšlienok? Premýšľajúci je útočiskom myšlienky a premýšľajúci kladie seba na odlišný stupeň stálosti.
„Tomuto tiež rozumiem, ale je to pre mňa celkom šok uvedomiť si klam, že myšlienka sa hrá sama so sebou.“
Myšlienka je odpoveď pozadia, spomienky, spomienka je vedomosť, výsledok zážitku. Táto spomienka sa cez ďalší zážitok a reakciu stáva silnejšou, väčšou, ostrejšou, schopnejšou. Jedna forma výchovy môže byť nahradená inou, ale stále je to výchova. Reakciou na túto výchovu je karma, nie? Reakcia spomienky sa nazýva akcia, ale to je stále len reakcia , táto „akcia“ plodí ďalšiu reakciu a tak je tu reťazec tzv. príčiny a dôsledku. Ale nie je príčina zároveň dôsledok? Ani príčina ani dôsledok nie sú nemenné. Dnešok je výsledkom včerajška a dnešok je príčinou zajtrajška, čo bolo príčinou sa stáva dôsledkom a dôsledok príčinou. Jeden plynie do druhého. Neexistuje chvíľa, kedy príčina nie je tiež dôsledkom. Len presne vymedzené je upevnené vo svojej príčine a teda aj dôsledku. Žaluď sa nemôže stať ničím iným len dubovým stromom. V presne vymedzených poliach existuje smrť, ale človek nie je presne vymedzená jednotka, môže byť čím chce. Môže zlomiť svoju výchovu a svoje podmienenie a musí, ak chce objaviť skutočné. Musí prestať byť tzv. Brahmin, aby si uvedomil Boha. Karma je proces času, minulosť prechádzajúca cez súčasnosť do budúcnosti, takýto reťazec je spôsob myšlienky. Myšlienka je výsledkom času a len keď sa proces myslenia zastavil, môže nastať to, čo je bezrozmerné a bezčasové. Pokoj mysle nemôže byť spôsobený alebo vytvorený žiadnym cvičením alebo disciplínou. Ak nie je myseľ v pokoji, potom hocičo, čo do nej príde je len seba-projekcia, reakciou pamäte. Spolu s pochopením podmieňovania, s bezvýberovým vedomím svojich vlastných myšlienok a pocitov sa dostaví do mysle totálny pokoj. Toto rozbitie reťazca karmy nie je záležitosťou času, lebo v priebehu času nie je bezčasové. Karma musí byť chápaná ako celkový proces, nie je niečo z minulosti. Minulosť je čas, čo je zároveň súčasnosť aj budúcnosť. Čas je spomienka, slovo, myšlienka. Keď slovo, meno, asociácia, zážitok nie sú, len vtedy je myseľ pokojná, nie len vo vyšších vrstvách, ale úplne, celkovo.
Jiddu Krishnamurti