Ten potôčik čo pritekal zďaleka bol radostnejší ako inokedy a predsa tu bolo ticho, nie vonkajšie ale niekde hlboko, ďaleko vo vnútry. Neboli žiadne hranice a rozmery a tak ticho nebolo polapené zážitkom, aby bolo poznané a uložené. Videnie vyžaduje pokoru, ktorou podstatou je nevinnosť. Je tu oná hora vo večernom slnku. Vidieť ju prvýkrát, vidieť ju ako by nikdy predtým nebolo videná, vidieť ju s nevinnosťou, očami ktoré sa vykúpali v prázdnote nezranenej poznaním.
Myslenie je vždy podmienené, mechanické a pripútané k centru svojich vedomostí. Myšlienka je slovo. Je to čas a skúsenosť. Myšlienky a city sú rozptylovaním energie a stále sa opakujú a vyvolávajú mechanické činnosti. Pri pozorovaní skutočnosti sme skutočnosťou poučovaní. Skutočnosť, teda to, čo je sa nedá pochopiť ak k nej pristupujeme s názormi či predsudkami. Bezprostredné odpovede na radu bezprostredných výziev musia skončiť. Potom budete na bezprostredný požiadavok času odpovedať z prázdnoty bez času, alebo nemusíte odpovedať vôbec, čo bude práve tou správnou odpoveďou. Každá odpoveď myšlienky a citu iba predĺži zúfalstvo a tyraniu problémov, na ktoré neexistuje odpoveď. Konečná odpoveď je mimo dosah toho, čo je bezprostredné. V bezprostrednosti je nádej, márnosť a ctižiadosť či už to je projektované do budúcnosti či do súčastnosti. Je to cesta utrpenia. Bezprostredná reakcia na mnohé výzvy nikdy neukonči utrpenie. Jeho koniec tkvie v pochopení tejto skutočnosti.
Každá skúsenosť zanecháva otlačok a to má vplyv na skúsenosť. Neexistuje teda skúsenosť, ktorá by už predtým neexistovala. Všetko je staré a nič nové neexistuje. Myšlienka, výsledok nemôže nikdy stvoriť nové. Má hodnotu, význam ale nie slobodu. Myslenie je pokračovanie minulosti a čo trvá, pokračuje, to nemôže byť slobodné. Vedenie a myslenie je prekážka zakúšania. Vedenie neprináša porozumenie.
Je to vždy nové a ohromujúce. Je to niečo úplne neznáme a to čo známe je, s tým nemá nič spoločné. Ako skúsenosť môžete prežívať a uznávať iba niečo, čo ste už poznali. Každá myšlienka a cit musí ustať, pretože sú známe a poznateľné. Celé vedomie musí byť oprostené od známeho, byť bez akéhokoľvek úsilia a prázdne. Bolo to tu, vo vnútri i vonku – človek tým a s tým prechádzal. Hory, zem i krajina boli s tým spojené. Takejto úplnej deštrukcie poznaného základu onoho nášho Ja a Moje sa však obávame. Známe so svojím zmätkom, konfliktom a biedou je pre nás lepšie ako neznáme. Nepoznateľné prichádza až vtedy, ak prestane myseľ uvažovať v zmysle svojho zachovania. Myšlienka je reakcia, myšlienka je odpoveď na výzvu, vybidnutí, na otázku. Bez výzvy nieje myslenia. Oslobodenie od poznaného, ničivé skúmanie – nie reakcia – je koncom utrpenia a láska je potom niečím čo nezmerá myšlienka či cit. Náš život je tak mělký a prázdný, zostáva z ničotných myšlienok a ničotných činností a vyžadujeme bezpečie. V poznanom však žiadne bezpečie nie je. Teraz ani potom nič trvalé neexistuje. Správne skúmanie a načúvanie ukončujú model stvorený myšlienkou a pocitom, model poznaného.
Sebapoznanie, ktoré pozná cesty myšlienky i citu a ktoré každej myšlienke a citu načúva je koncom poznaného. Utrpenie je plodom poznaného. Oslobodenie sa od poznaného je láska. Myšlienka je vždy malicherná a mělká nech príde pri hľadaní poznania kamkoľvek. Myslenie je strach a utrpenie. Myšlienka je veľmi prefíkaná a toho, kto ju sleduje, to jest inú myšlienku, prelstí. Aby vzpomienky žili a zomrely, musí každá myšlienka rozkvitnúť, musí rozkvitnúť všetko čo je vo vás: ambícia, chtivosť, závisť, radosť i vášeň. V ich rozkvete je aj ich smrť a sloboda. Iba v slobode môže niečo rozkvitnúť – nie v stave potlačenia, pod kontrolu či v disciplíne.
Myslenie neustále pokračuje, stále ide a ide a ide, donekonečna. Je možné ho nejako zastaviť? Dobre teraz počúvajme. Ľudia skúšali mnoho spôsobov, ako skončiť s myslením: vstúpiť do kláštora, stotožniť sa s nejakou predstavou, teóriou, princípom. Snažili sa všelijako cvičiť, meditovať, znásilňovať a potlačovať myseľ. Človek vyskúšal všetko možné, mučil sa tisíc rôznymi spôsobmi, pretože si uvedomuje, že myslieť znamená byť v utrpení. Vo chvíli, keď vyvíjame úsilie skončiť s myslením, začne to byť problém. Je tu rozpor. Chcete ho zastaviť, ale ono sa stále drží a drží. Tento rozpor vytvára konflikt, všetky rozpory vytvárajú konflikt. Neskončili sme s myslením, ale začali sme nový problém – konflikt. Každé úsilie zastaviť myslenie ho iba živí, dáva mu viacej energie k pokračovaniu. Viete dobre, že musíme myslieť. Musíme sa naučiť využívať všetku energiu, ktorú máme, k tomu, aby sme mysleli jasne, rozumne, racionálne, logicky. Pritom vieme, že rozumné, racionálne a logické myslenie proces myslenia nezastaví a tak to pokračuje ďalej a ďalej.
Vieme, že akékoľvek obmedzovanie, cvičenie, potlačovanie, vzdorovanie, dokonca i samotná myšlienka o nutnosti konca myslenia sú zbytočné. Všetko to teda odložíme stranou. Odložili ste to? Pokiaľ áno, čo budete robiť ďalej? Nebudete robiť už vôbec nič! Najskôr si hovoríme, že musíme myslenie zastaviť. Je tu myšlienka a za ňou nejaký motív. Chceme myslenie zastaviť, pretože nerieši problém. Pýtame sa teda, či je myseľ schopná uskutočniť a zažiť, že s tým nemôže vôbec nič robiť. Nie iba nejaká určitá časť mysle, ale myseľ ako celok, v ktorom je zahrnutý mozog, nervy, pocity. A ak zažijeme to, bude potom ešte ďalej pokračovať? Uvidíme, že nebude.
Myslenie má význam pri zmierovaní, urovnávaní výsledkov, účinkov, avšak samo o sebe nemá ceny ako prostriedok k činnosti. Činnosť je revolúcia, nie usmiřování účinkov. Odhalenie procesu myslenia, čo je sebapoznanie, pravdou toho, čo jest, urobí koniec tomuto myšlienkovému procesu. Ako teda skončiť s myslením? Poznaj pravdu, že myslenie, výsledok známeho, nemôže nikdy byť v stave zakúšania. Zakúšanie je vždy nové; myslenie je vždy staré. Poznaj túto pravdu a pravda prinesie oslobodenie od myslenia, od výsledku. Potom nastane to, čo je nad vedomým, čo je bezmenné, to čo je. Načúvanie histórie toho, čo je spôsobí svoje vlastné oslobodenie. Iba ak ustane myslenie, nastane pravda.
Jiddu Krishnamurti