Prežitie toho, čo je, bez akéhokoľvek menovania a bez toho, kto by prežitok nejak nazýval, čo prináša oprostenie od toho, čo je.
Prežívanie nastáva iba za neprítomnosti vzruchu; menovanie, nazývanie musí prestať. Proces myšlienkový bez slovného označenia neexistuje a byť chytený v slovnom označovaní, znamená vždy byť väzňom ilúzií, žiadostí.
Očista mysle nesmie sa odbývať iba na najvyšších pláňach, ale musí preniknúť i do skrytých hĺbok a to môže nastať ak nedôjde k procesu menovania, slovnému vyjadrovaniu. Pomenovanie, slovné zachytenie dáva živnú pôdu prežívateľovi, posiluje túžbu po stálosti, pokračovaniu a diferencuje pamäť. Musí tu byť vedomie, tiché vedomie tejto verbalizácie i porozumenie pre túto činnosť. Používame slova nielen k dorozumeniu, nýbrž preto aby sme dali trvanie a podstatu svojim skúsenostiam, aby sme ich oživovali a mohli opakovať ich vnemy, ich vzruchy. Toto vnútorné pomenovanie musí prestať a to nielen na vonkajších úrovniach nášho myslenia, ale v celej našej stavbe. Toto je neľahká úloha; nieje ľahké mu porozumieť a nieje ľahké ho previesť; veď celé naše vedomie je vlastne iba pomenovanie a jeho záznam v pamäti. Je to tento proces, ktorý dodáva potravu a silu našej ilúzii, ako by preživateľ bol niečo odlišné od prežitku. Bez myšlienok nieje mysliteľa. Myšlienky vytvárajú mysliteľa, ktorý sa od nich izoluje, aby si dodal stálosti, pretože myšlienky sú vždy nestále.
Je zvláštne, ako ľahko najdeme náhražky za skutočné veci a ako sme s nimi spokojní. Symbol, slovo, obraz, stávajú sa najviac dôležité a okolo tohoto symbolu budujeme stavbu sebeoklamania, používajúc znalosť, aby sme ju posílili a tak skúsenosť sa stáva prekážkou porozumeniu prítomnému. Menujeme nie len aby sme si zdelovať veci, ale aby sme posílili skúsenosť.
Oslobodiť sa od vedenia môže nastať iba vtedy, keď je porozumené procesu zhromažďovania, zbierania, keď je pochopená príčina, dôvod zhromažďovania, hromadenia. Žiadosť zhromažďovania, hromadenia, zbierania je žiadosť byť zaistený, zabezpečený, byť istý. Táto žiadosť mať istotu stotožňovaním a ospravedlňovaním je príčinou strachu, ktorý ničí spolčovanie, súžitie, prímanie. Ak máme mať spojenie, nepotrebujeme hromadiť. Hromadenie je sebauzavierajúci odpor a vedenie posiluje tento odpor. Uctievanie vedenia je formou modlárstva a to neodstráni odpor a biedu zo života.
Myšlienka je odpoveď na výzvu, vybídnutí, na otázku. Bez výzvy nieje myslenia. Proces otázky a odpovedi to sú skúsenosti a skúsenosť premenená v slova je myslením. Skúsenosť nieje iba minulosťou spojenou s prítomnosťou; je vedomá a tak isto skrytá. Tento zbytok skúsenosti je pamäťou, vlivem a odpoveď, odozva pamäte, minulosti, je myšlienkou. Pamäť nikdy nemôže byť hlbokou. Pamäť je snáď skrytá, tajená, nie viditeľná na pohľad, to ju však nerobí hlbokou. Myšlienka nemôže byť nikdy hlbokou, alebo niečim viacej, než sama je. Ak je myseľ zamestnaná svojim vlastným sebapremietnutím, nedostane sa nad myslenie. Ona iba zaujala novú úlohu, pozíciu, postoj; i pod touto zásterou je stále ešte myslením. Človek sa nemôže dostať nad myšlienku, lebo človek – činiteľ úsilia – je výsledkom myslenia. Odhalenie procesu myslenia, čo je sebapoznaním, pravdou toho, čo je, urobí sa koniec tomuto myšlienkovému procesu. Pravda toho, čo je sa nenájde v žiadnej knihe, starej ani novej, modernej. V knihách sú slova, nie pravda. Ak ustane myslenie, nastane pravda. Načúvanie histórie toho, čo je, privodí, spôsobí svoje vlastné oslobodenie.
Aký je vzťah mysli k tomu čo je? Pokiaľ tomu čo je, je dané meno, pojem, symbol družnosti, zabraňuje toto meno priamemu vzťahu, čo činí myseľ tupou a nevnímavou. Myseľ a to čo je, to niesú dva rozdelené procesy, ale pomenovanie ich rozdeluje. Ak prestane toto pomenovanie, je tu priamy vzťah; myseľ a to čo je sú jednotné. To, čo je, je teraz pozorovateľom sama seba, bez pojmu a iba vtedy to, čo je, sa premeňuje. Myseľ je potom iba v stave zážitku, v ktorom nieje zakúšajúceho a zakúšaného. Je tu potom nesmierna hĺbka, lebo ten kto meria, odišiel. To, čo je hlboké je tiché a kľudné a v tomto kľude je prameň nevyčerpateľného. Vzrušenie mysle je užívanie slova. Ak nieje slovo, je to nezmerné.
Všetka činnosť ja prináša rozpor a zármutok. Myslenie to je odpoveď. Odpoveď nazývame skúsenosťou. Zakúšanie je odpoveď a výzva a toto zakúšanie spoločne s pomenovaním alebo zaznamenaním toho, tento celý proces na rôznych úrovniach je vedomie. Skúsenosť je výsledkom zakúšania. Výsledku je daný názov. Názov sám je záverom, jedným z mnoho záverov tvoriacich pamäť, vzpomienku. Tento záverový proces je vedomie. Záver, koniec, výsledok je sebavedomie. Ja je pamäť, mnoho záverov a myslenie je odozvou pamäte. Myšlienka je vždy záver, koniec; myslenie je uzavieranie, dôsledok a preto nemôže byť slobodné. Myslenie je vždy povrchové, je záverom. Vedomie je záznamom povrchového. Povrchové sa delí na vonkajšie a vnútorné ale toto rozdelenie nečiní myslenie menej povrchným.
Ako teda skončiť s myslením? Poznaj pravdu, že myslenie, výsledok známeho, nemôže nikdy byť v stave zakúšania. Zakúšanie je vždy nové; myslenie je vždy staré. Poznaj túto pravdu a pravda prinesie oslobodenie od myslenia, od výsledku. Potom nastane to, čo je nad vedomým, čo je bezmenné.
Jiddu Krishnamurti