Všetká cnosť je tam kde je pokora. Pokora sa nedá pestovať a sama cnosťou nie je. Ak je pestovaná, berie ju na seba ako plášť pýcha, ktorá sa tým stáva úctihodnou. Domýšlavosť sa nikdy nemôže stať pokorou. Pokora nie je ideálom hodným následovania, pretože ideály sú nereálne. Reálne je iba to, čo je. Pokora nie je ani opakom pýchy, pokora nemá svoj protiklad. Pýcha musí skončiť – nie však následkom nejakého rozhodnutia, kázne či kvôli prospechu. Skončí iba v plameni pozornosti, nie v protikladu a zmätku koncentrácie. Zhliadnuť pýchu v mnoho jej vonkajších i vnútorných formách znamená jej koniec. Zhliadnuť ju znamená byť pozorný vôči každému jej pohybu, v pozornosti neexistuje voľba. Pozornosť – úplne a bezprostredné nahliadnutie celého významu pýchy – je jej koncom. Tento stav prebudenia je pokorou.
Kto si myslí, že vie, tak nevie. Prednášajúci v skutočnosti žiadne záverí nerobí. Skutočnou podstatou pokory je učenie a to učenie sa od všetkého a od všetkých. V učení neexistuje hierarchia. Autorita učenie popiera a žiak sa nikdy ničomu nenaučí. Žiadna metóda či systém neprináša výsledky, ktoré sľubujú. Je zvláštne, že človek nikdy nepovie „ja neviem“. Aby to naozaj povedal a tiež to cíti, musí byť pokorný. Človek však nikdy nepripustí, že niečo nevie. Je to samoľúbosť, ktorá sýti myseľ poznatkami. Samoľúbosť je podivná choroba, je stále plná nádeje a stále v depresii. Pripustiť však, že nič nevieme, znamená zastaviť mechanický proces získavania vedomostí. Existuje niekoľko spôsobov ako povedať „nič neviem“. Môže to byť predstieranie a všetky jeho tiché pokoutní metódy slúžiace k vyvolaniu dojmu, k získaniu dôležitosti a podobne. Môže to byť „ja neviem“, ktoré je v skutočnosti získavaním času k nájdeniu odpovede ale tiež „ja neviem“, ktoré vedenie nehľadá. V prvom prípade sa človek nikdy neučí, iba zhromažďuje a v druhom sa učí stále a nikdy nezhromažďuje.
Zhromažďovanie spôsobuje rozpad mysle, jej starnutie a chradnutie. Nevinnosť nie je nedostatkom skúseností, ale oslobodením sa od nich. Takéto oslobodenie znamená zomrieť každej skúsenosti, nedovoliť, aby sa zakorenila v pôde obohacujúceho sa mozgu. Bez skúseností nie je život, ale život neexistuje, ak je pôda plná koreňov. Pokora si nie je zbavovania sa poznaného vedomá, to by bola samoľúbosť úspechu. Avšak pokora, to je ono úplné nevedenie, ktoré umiera. Strach zo smrti je iba vo vedení, nie v nevedení. V nevedení, v končiacom vedení strach nie je. Strach z neznámeho neexistuje, je tu iba strach zo zmeny známeho z jeho konca. Avšak návyk na slovo, na jeho emocionálny obsah i skryté impikácie, nedovoluje aby sme sa od neho oprostili. Bez takéhoto oprostenia ste otrokom slov, úsudkov a ideí. Ak žijete tak ako mnohí slovami, je vnútorný hľad neukojiteľný. Stále doňho investujete a nikdy nežnete. Žijete potom vo svete neskutočna a predstierania, v zármutku, ktorý nemá význam. Viera, to je slovo, je to zo slov vytvorený myšlienkový úsudok, ktorý krásu mysli rozkladá a marí. Zničiť slovo znamená rozdrviť vnútornú štruktúru bezpečia, ktorá je v každom smere nereálna. Nebyť chránený neznamená násilne vytrženie z istoty, ktorá spôsobuje rôzne druhy zla, ale onú neistotu, ktorá pochádza z rozvoja istoty a je pokorou a nevinnosťou, ktorej silu pyšný člověk nikdy nepochopí.
Ak člověk môže naozaj dospieť k tomu, že povie „ja neviem“, evokuje to výnimočný zmysel pre pokoru a skromnosť, nie je žiadna arogancia vedomostí, nie je žiadna seba-asertívna odpoveď, aby sa spravil dojem. Keď vlastne dokážeš povedať „neviem“, čo vlastne dokáže povedať len veľmi málo ľudí, potom v tomto stave všetok strach ustáva, lebo celý zmysel pre poznanie, skúmanie pamäte došlo ku koncu, neexistuje už pátranie v poli známeho. Potom príde neuveriteľná vec. Ak ste až doteraz nasledovali to, o čom hovorím, nie len verbálne, ale ak to naozaj prežívate, zistíte to, keď môžete povedať „neviem“, všetko podmienenie ustalo. A aký je potom stav mysle?
----------
Musím odhodiť celý svet informacií, mechanický proces znalostí. Ak tam je hromadenie, tak sa nebudem učiť, preto musím umrieť k tomu bez argumentu. Ak myseľ umrie k mechanickému procesu hromadenia s jeho identifikáciami, k veciam to vedelo to, potom to je v stave učenia. Záujem na učení odkladá, zničí mechanický proces živobytia. Ak myseľ chce zničit mechanický proces, to nemôže, pretože vec, ktorú chce zničit, je ešte mechanická, lebo sa chce dostať niekam. Ak ale záujem na učení sa o smrti zničil mechanický proces, myseľ je v stave neviem to, stav prázdnoty, pretože to je mrtvé k celému mechanickému procesu pamäte, urážky, dúfania, strachu, zúfalosti, radosti; preto myseľ je v stave neznáma. Neznáme je smrť. Ak myseľ je sama v stave neznáma, je vedomá seba ako neznámo, nie je tam žiadne hľadanie niečoho viacej – to je iba myseľ, ktorá funguje mechanicky, to hľadá a hľadanie je nezbytne od znalostí, podľa vedenia. Ak myseľ už nehľadá – to je neobyčajný stav, nikdy hľadať niečo viac – to nie je nikdy v spore, to je úžasne živé, citlivé. Neznámo nemôže býť popisováné. Celý popis je proces dávania vám viac narastajúcich znalostí a preto vás to robí mechanickejšími. Musíte prísť k stavu, ak vravíte sebe “neviem to” nie zo zúfalstva, nie z nepriateľstva ale zo zmyslom pre lásku. Láska vraví “neviem to” vždy. Láska nikdy nevraví “viem to”. To je samá esencia pokory, ktorá vraví “neviem to” a pokora je absolútna nevinnosť.
Si jednoduchý a neznalý? Ak by si naozaj bol, to by bola veľká radosť začať so skutočným dotazom (otázkou) ale bohužial nie si. Múdrosť a pravda prídu k človeku, ktorá skutočne vraví som neznalý, neviem to. Jednoduchý, nevinný, nie ten kto je zaťažený znalosťami . Následovať (gurua, systém napr.) znamená popierať pokoru. Vy následujete, protože tužíte uspieť, dosiahnuť cieľa. Ambiciózny člověk nie je nikdy pokorný. Snaha o ideál predíde pokore, ideál obohacuje Ja. Bez pokory, realita nemôže byť. Chcieť byť iný než čo je, je skutočne únik. Ak ale rozumieš kompletne tomu čo je, potom sa stane zázrak. Skutočnou podstatou pokory je učenie a to učenie sa od všetkého a od všetkých.
----------
JK: “Neviem to”, čo sa mieni tým? Nečakám na odpoveď, ktorá môže byť pokrivená, nepravdivá, iluzórna. Nečakám. Ste v tom stave “neviem to”? Zostaňte v tom stave. “Ja neviem to” je ako plávať v Gange. Ak neviete čo je príčina utrpenia, ako to môže byť skončené – neviete to. Tak zostať v tom stave a zistiť. Ak ste položili otázky, očakávate odpoveď, je to tak? Byť čestný, jednoduchý. Očakávate odpoveď od knihy, osoby či filozofa, niekto kto vám povie odpoveď. Dávali by ste otázku a počúvali otázku? Rozumiete čo vravím? Ak ste položili otázku, čakali by ste na odhalenie otázky? Ak môžem rozumieť otázke, nájdem odpoveď. Tak odpoveď môže byť v pochybnosti. To ja som položil otázku vám; nepokúšaj sa nájsť odpoveď ale zisti, či si rozumel otázke. Otázka obsahuje odpoveď.
Diskutujúci: Inteligentná myseľ môže položiť pravú otázku. Cítim, že nie som inteligentný vôbec, ako môžem položiť pravú otázku?
JK: Nemôžete. Ale môžte zistiť prečo nie ste inteligentný. On je inteligentný, ja nie. Prečo? Je inteligenica závislá na zrovnávaní? Rozumiete? Počúvali ste moju otázku?
Diskutujúci: Mnohokrát nájdeme odpoveď na našu otázku, ale vyžadujeme niekoho iného k schváleniu tej odpovede.
JK: Tak odpoveď nie je dôležitá, ale schávlenie iného je dôležité. Koho chcete súhlas? Názor verejnosti, ministra, vysokého kňaza? Sme tak pripravený odpovedať, tak netrpezlivý. Tak navrhnem pozri sa na to, dávaj si na čas, váž si to, viď krásu otázky. Môže to byť úplne nedôležiitá otázka. Robte to. Potom vy nájdete, že sama otázka má strašnú energiu
Jiddu Krishnamurti