Jdi na obsah Jdi na menu

Ak povieme, že niekoho milujeme, čo tým chceme povedať? Myslíme tým, že niekoho vlastníme. Z tohto vlastníctva vzniká žiarlivosť, pretože sa obávame, čo by sa mohlo stať ak by sme ho stratili. Cítim sa prázdny, stratený a preto legalizujem vlastníctvo a pripútam si ju či jeho. Z vlastnenia toho človeka vzniká žiarlivosť, strach a nespočetné množstvo konfliktov. Takéto vlastníctvo zaiste nie je láska, alebo snáď áno? Som k vám pripútaný kvôli svojej osamelosti a táto pripútanosť, ktorá z osamelosti pramení, vraví: „milujem ťa.“ Cítim spojenie, pretože sa nachádzate v rovnakej pozícii. Dvaja ľudia na sebe lipnú kvôli svojej osamelosti a svojej skľúčenosti, ulpievajú na sebe na základe svojho nešťastia. Chceš ho vlastniť a nazývať svojím. V okamihu ak tvoja myseľ vytvorí okolo toho človeka ohradenie „môj“, láska neexistuje.

 

 

Nezaujmame sa o druhých, i keď o nich vravíme dosť, v pravde záujem tu nie je. Sme s nimi len pokiaľ nás náš vzťah uspokojuje, pokiaľ nám niečo dávajú, pokiaľ z nich niečo máme, nech by to bol napr. len únik. Vzťah tu je, pokiaľ je tu uspokojenie. Snáď sa vám to bude zdať trochu drsné, ničmenej ak budete pozorovať svoj život poriadne, poznáte, že skutočne je tomu tak. Ak sa chcete tomuto faktu vyhnúť, potom nutne bude váš život trpieť obmedzenosťou, ktorá sa nikdy nevyvinie v uspokojivý pomer. Náš vzťah s niekým i keď je dôverný, či nie je vytvoril túto spoločnosť, v ktorej žijeme. Aký je váš vzťah s manželkou, manželom či váš vzťah ku kresťanskému, budhistickému kňazovi či guruovi? Ak to preskúmate z blízka, uvidíte že váš vzťah je založený na predstavách. To je fakt, nie? V tejto predstave, ktorý vytvorila myseľ je bezpečie. Ale predstava nie je skutočnosť. Tak vzťah je medzi predstavami a preto nemáme vôbec žiadny vzťah. Môžete stokrát presvedčovať seba, že poznáte svoju ženu, muža, či partnera. Poznáte ich naozaj? A dá sa ich vôbec poznať úplne? Nemáte o nich len určité predstavy? Všetky naše bežné vzťahy sú iba pomyselné - sú postavené na predstavách, ktoré vytvorilo myslenie. Ak mám o vás istú predstavu a vy zase o mne, prirodzene sa nevidíme takí, akí skutočne sme. Vidíme iba predstavy, ktoré nám bránia, aby sme sa k sebe priblížili - a preto naše vzájomné vzťahy nefungujú.

 

Mám predstavu o sebe, že som alebo nie som veľký človek, že som to či ono. Ak žijete s predstavami, žijete s ilúziami, nie realitou. Ak poviem, že vás poznám, myslím tým, že som vás poznal včera, ale nepoznám vás teraz. Poznám len svoju predstavu - obraz zložený z toho, čo ste povedal v môj prospech či neprospech a čo ste mi urobil - obraz zostavený zo vzpomienok, ktoré na vás mám. A vaša predstava o mne je vytvorená rovnakým spôsobom a do vzájomného pomeru potom vstupujú iba tieto predstavy, ktoré nedovoľujú, aby sme spolu niečo zdielali. Ľudia sa pozerajú na seba so všetkými vzpomienkami, predstavami, dojmami a pocitmi podráždenia. Nikdy nepozorujú priamo. Toto pozorovanie prostredníctvom predstáv, nahromadených vzpomienok nie je v žiadnom prípade vzťahom. Je to vzťah medzi dvoma skupinami predstáv, v žiadnom prípade sa nejedná o vzťah. Žijeme prostredníctvom predstáv a v našich vzťahoch osobných i neosobných sú predstavy vždy. Pokiaľ predstavy existujú budete vystavení ranám a modrinám. A tieto predstavy zabraňujú tomu, aby ste s druhými nadviazali skutočný vzťah. Tieto vedomosti bránia skutočnému pozorovaniu blízkeho žijúceho človeka. V skutočnosti sa s touto živou vecou nechcem nikdy stretnúť, pretože mám strach. Je omnoho bezpečnejšie mať o človeku predstavy ako uvidieť živú vec. Moje psychologické poznatky bránia čistému pozorovaniu. Myšlienka vytvorila predstavy. Pozorovateľ je teda tvorcom predstáv, ktorý tieto predstavy vytvára a následne sa od nich oddeľuje a pýta sa: „čo s nimi mám urobiť?“ Takto žijeme, toto je vzorec, podľa ktorého jednáme, toto je naše podmienenie, na ktorý sme si zvykli.

 

Je láska ochota odpúšťať? Ty ma urazíš, ja sa nahnevám a zapamätám si to. Neskôr však z donútenia či z ľútosti poviem: „odpúšťam ti“. Stále som tou kľúčovou osobou, som to ja, kto niekomu odpúšťa. Pokiaľ mám tento prístup, ja som ten dôležitý, nie človek, ktorý ma údajne urazil. Ak teda zhromažďujem hnev a neskôr ho popriem, čo sa nazýva ochotou odpúšťať, nemilujem. Milujúci človek nie je vôbec nepriateľský a všetky tieto veci sú mu ľahostajné. Sympatie, ochota odpúšťať, vzťah založený na vlastníctve, žiarlivosť a strach – nič z toho nie je láska - to všetko vychádza z mysle. Pokiaľ je myseľ sudca, neexistuje láska, lebo myseľ súdi len podľa vlastníctva a jej súd je len obyčajným vlastníctvom v rôznych obmenách. Myseľ môže lásku iba skaziť, nemôže jej dať život a krásu. Predpokladajme, že som na tebe závislý pre svoje potešenie, pohodlie, pre svoj pocit bezpečia. Tak môj vzťah je vzťah závislosti a je založený na strachu. Mať správny vzťah teda vyžaduje aby som sa začal oslobodzovať od tej psychologickej závislosti a strachu. Láska nie je sentimentálna, byť sentimentálny a emocionálny neznamená milovať pretože to sú iba vnemy. Tieto vlastnosti sú totiž vyjadrením sebaexpanzie. Byť plný emócií samozrejme nie je láska, lebo emocionálny človek dokáže byť krutý ak jeho city nenájdu odozvu a nemajú sa kde uplatniť. Pokiaľ vyžaduješ aby ťa niekto miloval, nie je v tebe láska. Iba prázdna vec žiada aby ju niekto naplnil a prázdne srdce nemôže byť naplnené tým, že budeš behať za guruom či iným spôsobom hľadať lásku. Na lásku nemôžeme myslieť, pestovať ju a praktikovať. Praktikovanie lásky a bratstva je stále v poli mysle a preto to nie je láska. Ak milujeme nie je ani jeden ani mnoho je iba láska. Naše problémy môžu byť vyriešené iba ak existuje láska.

 

Existujete nie preto, že myslíte, ale preto že ste vo vzťahoch a keď neporozumiete tejto vzťažnosti dostanete sa do konfliktov a rozporov, nerozumieť vzťahu je bieda. Posledné, čo človeka zaujíma, je poznanie seba samého. Ale práve to je jediný základ, na ktorom sa dá stavať. Pomocou sebapoznania začneme zisťovať čo je boh, čo je pravda a aký je nadčasový stav. Všetko čo robíme je založené na myšlienke. A myšlienka je neúplná, tak život je čiastočný. Život je neustály boj, konflikt a to môže skončiť len ak rozumieme sebe - pozrieť sa cez zrkadlo. Zrkadlo je vzťah., v ktorom môžete študovať seba. V tom zrkadle vzťahu objavíte všetky odpovede - vy ste história ľudstva , ste kniha kde môžete čítať všetko o sebe bez nejakého sprievodcu, kňaza či zasvätenca. Tam nie je „ako“. Ak sa pýtate „ako“ žiadate systém, metódu. A ak cvičíte metódu aby ste rozumeli sebe, stanete sa mechanický. Ste živá vec a živá vec nemôže ísť cez systém. Poznať seba znamená sledovať svoje jednanie, svoje slová, ako si počínate vo svojich každodenných vzťahoch; byť si vedomý svojho chovania, svoj postoj vzhľadom k ľuďom, myšlienkam a veciam, bez ospravedlňovania, odsudzovania a príjmania. Vzťah je zrkadlo, v ktorom môžeš vidieť seba, aký skutočne si. Kto je takto vedomý nepotrebuje žiadneho gurua. Ten samotný vzťah je guru a nie niekto vonku.

 

Ak ste vo vzťahu k svojej žene či otcovi, čo znamená ak poviete mám vzťah? Mám vzťah so svojou ženou a v tomto vzťahu je neustály konflikt. Prečo? Tak aby sme zistili či to môže skončiť, musíme sa pozrieť na skutočnosť na fakt aký je náš vzťah k druhému. Je náš vzťah založený na myšlienke, myslení, pamäti, na udalostiach ktoré pominuli, vzpomienkach a obaja žijeme tými vzpomienkami, teda myšlienkou, že? Ja mám ambície, aj ona. Ona aj ja chceme svoje sebanaplnenie. Obaja sme si utvorili určité závery a je tu stále toto rozdelenie a teda tu musí byť tiež konflikt. Je to jednoduché. Takže aby sme porozumeli povahe konfliktu a videli či je možné ukončiť konflikt, ktorý je v našom vzťahu, musíme zistiť či vo vzťahu vládne myslenie. Je teda myslenie láska? Nie, nie prosím vás, toto je príliš dôležité, na to aby ste súhlasili, pustite sa do toho sami. Je myslenie vo vzťahu to, čo nás spolu spojilo cez pamäť, reakcie, potešenia sexuálneho či iného. Myslenie je faktorom vzťahu. Ona mi niečo povedala, čo ma urazilo a tak sa zase ja musím dotknúť jej a tá krivda sa nesie ďalej a to je pamäť. Je to ako dve rovnobežky ktoré sa nikdy nestretnú a tomu my vravíme vzťah. Či je to vzťah k nášmu guruovi, mužovi či žene, k politckému vodcovi, kňazovi, všetko je to založené na myšlienke a pamäti. Je teda pamätanie sa činnosti lasky? Prosím vás pýtajte sa na to. Pretože ak je tak žijeme iba mŕtvymi vzpomienkami, Vzpomienky nie sú v budúcnosti, sú v minulosti, je to schopnosť pamätať si. Je teda možné s niekým žiť a nehromadiť si naň vzpomienky? Pretože to je koniec mysle. Teda je láska aktivitou myslenia?

 

Snažíme sa zistiť ako žiť na tomto svete v miery, musíme teda pochopiť hĺbku a povahu myslenia a pamäte. A väčšina z nás si už od ranného detstva nesie bremeno veľa krívd, psychickým zranení a vzpomienok na tie rany a pokračovanie toho ublíženia. Môže to byť všetko zmazané? Ak som zranený ako môžem niekoho milovať? Konflikt končí ak naozaj do hĺbky preskúmate celú povahu ja, sebazáujmu, ktorý sa zakladá na odmene a treste. Tak sami začnete poznávať, že myslenie nie je k riešeniu ľudských problémov. Dokonca i u technickým problémov môžete veľa premýšľať, vyriešiť ale potom sa dostanete do štádia keď myslenie nikam nevedie a objavíte niečo nového. Ak budete stále pokračovať na poli poznania nič nového tam nebude. Činnosť myslenia, obmedzenosť myšlienky a celá činnosť pamäte je veľmi rozdeľujúca a vo svojom dôsledku konfliktná. Hľadanie bezpečia, istoty je základom pohybu myslenia, že? A je vôbec nejaké bezpečie dosiahnuteľné skrze myslenie, alebo je bezpečie v tom, ak si myslenie so svojou inteligenciou a chytristikami uvedomí kde je jeho miesto a nevstupuje do oblasti psychiky? Myslenie je odozva pamäte, akumulácia v mozgu ako znalosti. Znalosti sú cez zážitok - pamäť, odozva na výzvu. Znalosti sú vždy obmedzené, tak myšlienka je vždy limitovaná. Ak položíte otázku, tá pamäť odpovie ako myšlienka. To je fakt. Musíte preskúmať celý pohyb, štruktúru myšlienky, lebo je to myšlienka, ktorá je zodpovedná za celý obsah vedomia. Ak by ste nemali žiadnu myšlienku nebol by žiadny strach, zmysel pre potešenie, ani čas. Myšlienka (myslenie) je zodpovedná za všetkých vašich bohov, záchrancov, zasvätencov, za celú poslušnosť a oddanosť. Myšlienka hľadá potešenie a únik z osamelosti. Ak sa vážne spýtate, čo je myslenie potom vstúpite do úplne inej dimenzie.

 

Jiddu Krishnamurti

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA