Žiadam vás najviac úctivo: milujete vôbec niekoho? Vy milujete niekoho – čo znamená žiadať niečo na oplátku, správne? Nežiadať niečo od tej osoby, ktorú milujete; nezávisieť na tej osobe vôbec. Závisím, lebo som osamelý. Ak ste závislí potom začne strach, žiarlivosť a úzkosť. Láska nemôže existovať ak je tam žiarlivosť. Ako môžete milovať ak ste znepokojení nad sebou, rozumiete? Ľudia maskujú ich násilie zdvorilosťou, ktorú volajú láska. Ak používame slovo láska tam je isté predstieranie, pokrytectvo a branie nejakej masky. Prečo sú spory vo vzťahoch medzi mužom a ženou? Sexuálne rozpory, rozdiely v zmyslovou vnímaní. V tomto zvláštnom vzťahu sa muž ženie za svojimi túžbami, snaží sa uhasiť svoju nenásytnosť, naplniť svoje priania, dosiahnuť uspokojenie a žena robí to isté. Neviem či ste si toho sami všimli. Máme tu teda dvoch ambicióznych, žiadostivosťou hnaných jedincov, dve rovnobežky, ktoré sa nikdy nestretnú, možno iba pri sexuálnom styku. Ako teda môže existovať vzťah medzi dvoma ľuďmi, ak sa každý ženie za svojimi túžbami, ambíciami a nenásytnosťou? V takomto vzťahu je oddelenie a preto v ňom nie je láska. A teraz sa prosím držte. Takáto láska je špinavá, zapľuvaná, zhanobená, ide o lásku iba zmyslovú, pôžitkovú. Láska nie je pôžitok. Láska nie je výtvorom mysle či niečo čo závisí na cite. Ako je teda možný skutočný vzťah ak sa každý zaoberá svojou vlastnou dôležitosťou? Sebecký záujem je počiatkom skazy, deštrukcie či už sa jedná o politika, svetca či niekoho iného. Sebecké záujmy vládnu svetu a preto existuje konflikt. Žijeme vo svojom ohraničenom ja, obmedzeným ja. Nežijeme vyššim ja, ale obmedzeným ja. Ja je vždy obmedzené a to je príčina konfliktu. Môžete milovať vášho psa, ale on je váš otrok. Každý sa stará iba o seba. Žijeme vo vlastnom oddelenom svete a preto medzi vami a ostatnými existuje priepasť. Pokiaľ bedlivo pozorujeme, vidieť to plne a celistvo a naraz, iba keď dovnútra nevpustíme čas. Povahu a celkovú stavbu tej ničotnej veci nazývaného ,,ja,, je možno zhliadnuť v jedinej sekunde – všetky moje slzy, moje rodina, môj národ, moja viera, moje náboženstvo – všetka táto škaredosť je v nás. Keď to zahliadneme nie svojou mysľou, ale srdcom, keď to uvidíme naozaj z hĺbky, potom máme v ruke kľúč, aby všetky naše trápenia navždy skončili.
Skutočne milujeme vtedy, keď nevlastníme, nie sme závistliví, chamtiví, máme úctu, milosrdenstvo, súcit, ohľaduplnosť k ľuďom, susedovi i ponižovaným ľuďom. V okamihu keď myseľ vytvorí okolo človeka ohradu “môj“ láska nie je. Toto myseľ robí stále. Možno ak si myseľ uvedomí svoje vlastné pohyby, utíchne samovoľne. Druhému patriť, prijímať od neho duševnú posilu, závisieť na ňom, to všetko nutne zahrňuje, úzkosť, strach , pocit viny a kde je strach nieje láska. Nepozná ju ani myseľ zavalená starosťami. Nemá s ňou nič spoločné ani citovosť a sentimentalita a už vôbec nie žiadostivosť a potecha. Žiarlivosť patrí minulosťi, zatial čo láska vychádza z činnej prítomnosti. Neexistuje budeme milovať ani miloval som. Kto toto chápe nikdy nikoho nenasleduje. Láska nepozná poslušnosť a uctivé vzhliadanie ani ich opak. Sieť povinností do ktorej je človek lapený ho ničí. Ak sme nútení robiť niečo povinne, ťažko to môžme mať radi. A naopak kde je láska, nieje záväzok ani povinnosť. Najväčšom ťažkosťou je stať sa hlboko vedomým toho, že nieje prostriedku k prebudeniu lásky na žiadosť mysle. Keď toto hlboko pochopíme, nastane možnosť obdržať niečo, čo nieje z tohoto sveta.
Aby sme zistili čo láska je, najprv sa treba zbaviť nánosov storočí a odsunúť všetky ideológie a predstavy akoby láska mala vypadať. Deliť veci podľa toho, aké by mali byť či nemali byť je asi najzrádnejší spôsob, ako nakladať so životom. Predovšetkým sa treba zbaviť vlastného zmätku. Čo je láska pochopíme napr. z toho, čo láska zaručene nieje. Patria k láske povinnosti, záväzky alebo porovnávanie? Užila by láska vôbec takéto slová? Alebo len myseľ, myslenie ničí takto lásku? Byť plný emócií samozrejme nieje láska, pretože emocionálny človek, dokáže byť krutý ak jeho city nenájdu odozvu. Je láska ochota odpúšťať? Ty ma urazíš, ja sa nahnevám a zapamätám si to. Neskôr z donútenia či ľútosti poviem: odpúšťam ti. Ak teda zhromažďujem hnev a neskôr ho poprem, čo ľudia nazývajú odpúšťať, nemilujem. Milujúci človek nieje vôbec nepriateľský a všetky tieto veci sú mu ľahostajné. Sympatie, ochota odpúšťať, vzťah založený na vlastníctve, žiarlivosť a strach – nič z toho nieje láska. Všetko vychádza z mysle. Pokiaľ je myseľ sudca, neexistuje láska, pretože myseľ súdi iba podľa vlastníctva a jej súd je iba vlastnenie v rôznych obmenách. Myslenie je založené na pamäti a láska nieje pamäť vzpomienka. Žiarlivosť je výsledkom myslenia. Znovuprežívanie minulosti, nieje láska. Je to myslenie, ktoré vytvára citové komplikácie, nie láska. Myslenie je prekážkou lásky, vytvára rozdielnosť medzi tým, čo je a tým čo by malo byť. Musíme pochopiť samotné myslenie a nesnažiť sa uchopiť lásku myslením. Oslobodenie od myslenia nastane iba vtedy, keď je úplne pochopený jeho hlboký význam, k tomu je však podstatné hlboké sebapoznanie.
Keď napr. tvrdí niekto, že miluje Boha, znamená to že miluje svoju predstavu, projekciu seba samého, zabalenú do počestnej formule, toho čo je podľa neho sväté. Tvrdenie, že miluje Boha je úplný nezmysel. Kto uctieva Boha, uctieva sám seba a to nieje láska. Sentimentálny človek plný sĺz pre svoje náboženstvo zaisto lásku nepociťuje. Láska je niečo živé, nové, čerstvé. Nemá včerajšok ani zajtrajšok, je mimo myšlienkovú vravu. Pozná ju nevinná myseľ a ta vie, ako žiť vo svete, ktorý nevinný nieje. Myseľ porozumie samu seba a dospeje tak k svojmu prirodzenému konci. Láska potom nemá proťajšok a nieje s ničím v rozpore. V láske nieje myšlienka a preto ani čas. Znamená to byť si vedomý toho , že existuje ničomu nepodobná dimenzia lásky. Keď sa povie láska nemá včerajšok ani zajtrajšok, alebo kde nieje stred, je láska, možno to budeme citovať, alebo si z toho urobíme planú formulku, ale nič nám to nepomôže. Je nutné aby sme to videli sami za seba. A musí to byť vhľad slobodný, zbavený súdu a zatracovania, súhlasu i nesúhlasu. Pokiaľ v nás bude existovať stred, vytvárajúci okolo seba priestor, nepoznáme nič z toho. Láska je iba tam, kde neexistuje stred ani obvod. Keď sme si neustále vedomí toho, čo robíme, zrodí sa v nás bdelosť, z ktorej začneme vidieť: podstatu potechy, žiadostí, utrpenia, povahu svojho osamotenia a nudy. A zároveň začneme sa pozerať i to, čo nazývame odstup. Kde je odstup láska nieje. Ak myseľ rozumie celej svojej podstate a tým zastaví svoje pochody, objaví sa tvorivosť, ktorá nás urobí štastnými. Byť v tomto stave je blažené, pretože je v ňom sebazabudnutie bez akejkoľvek reakcie mysle.
Snaha o jistotu ve vztahu k druhým s sebou přináší utrpení a strach. Hledání jistoty vyvolává nejistotu. Našli jste snad někdy ve svých vztazích jistotu? Opravdovou? Většina z nás hledá jistotu v lásce k nějakému člověku. Je to však láska, když usilujeme o vlastní naplnění a zabezpečení? A protože neumíme mít rádi, nemilují nás ani druzí. Takzvaní světci, co jich po světě bylo a je, odjakživa tvrdili, že pohlédnout na ženu je něco špatného, a kdo se oddává sexu, nikdy prý nedospěje k bohu. Z toho důvodu sex potlačili, ale on se v nich nepřestal hlásit. Je to, jako kdybyste chtěli popřít krásu země a vypíchli si oči - takže srdce a mozky těchto lidí jsou vyprahlé. Odehnali od sebe krásu, kterou si spojili s ženou. Je láska žádost? Neříkejte, že není, protože pro většinu z nás znamená právě smyslovou potěchu ze sexuálního uspokojení a vztahu. Nejsem proti sexu, ale všimněte si, co s sebou nese: chvilku sebezapomnění, a jste zase zpátky ve své známé vnitřní vřavě. Proto si znovu a znovu přejete, aby se zopakoval stav, kdy jste necítili žádné starosti a problémy - žádné „já". Vaše tvrzení, že milujete svou ženu, v sobě zahrnuje sexuální potěšení a útěchu, že máte doma někoho, kdo se stará o domácnost a o děti. A jste tudíž na ní závislý. Dala vám své tělo, city, svou podporu a jistou pohodu a zabezpečení. Pak se najednou od vás odvrátí - z nudy anebo proto, že se jí líbí někdo jiný - a vaše citová rovnováha je zničena. Rozrušení, které následuje a vůbec se vám nelíbí - se nazývá žárlivost. Znamená bolest, zoufalství, nenávist a násilí. V podstatě máte na mysli: „Miluji tě, dokud mi patříš. V opačném případě tě nenávidím. Pokud se budu moci spolehnout, že uspokojíš mé žádosti - sexuální a další -, budu tě milovat i nadále. Když mi však přestaneš dávat, co po tobě chci, je konec." Vznikne mezi vámi rozpor a odloučení a pro lásku nebude nejmenšího místa. Druhému patřit, přijímat od něho duševní posilu, záviset na něm, to všecko nutně zahrnuje úzkost, strach, řevnivost, pocity viny - a kde je strach, není láska. Láska není něco co závisí na citu. Nepozná ji ani mysl zavalená starostmi. Nemá s ní nic společného ani citovost, sympatie a sentimentalita, a už vůbec ne žádostivost a potěcha. Když zjistíme, jak milovat jednoho, budeme schopni milovat celek. Když milujeme, není jeden ani mnoho: je jen láska. Naše problémy mohou být vyřešeny, pouze když existuje láska. Láska do človeka vstoupí, jen když se vytratí „já“. Boh je iba vtedy, ak ty nie si. Ak ty si, boh nie je. Láska je, ak ty nie si. Ak ty si, láska nie je. Ale vy nevíte, jak se k té podivuhodné fontáně dostat. Co tedy uděláte? Když nevíte, neuděláte přece nic. Naprosto nic. Tak ve vás vzejde naprosté ticho. Rozumíte, co to znamená? Znamená to, že už nehledáte, nic nevyžadujete a za ničím se neženete. Střed, kterým jste byli, přestal existovat. Je láska.
Jiddu Krishnamurti