Snaha, zápas, v ktorom trávime skoro každý okamih svojho života, je to, čo nás ničí. Naším problémom je, že sa myseľ cíti podradená. Preto usiluje, aby niečím bola, niečím sa stala a preklenula svoje rôzne nezlučiteľné túžby.
Ak bojujeme, prebieha konflikt medzi tým, čo sme a tým čo by sme mali alebo chceli byť. Môže človek, bez akéhokoľvek vysvetlenia, celý tento proces boja pochopiť a ukonči ho? Môže byť myseľ bez boja? Toto je dôležité, nie to ako dosiahnuť stavu bez boja. Samotné úsilie dosiahnuť tohto stavu je boj a preto sa doňho nemôžeme dostať. Ak však v každom okamihu pozorujeme, ako myseľ zachytáva nekonečný boj – pokiaľ tento fakt pozorujeme a nepokúšame sa ho zmeniť, nútiť myseľ do určitého kľudového stavu – potom zistíme, že prestáva bojovať spontánne. V tomto stavu sa myseľ môže naučiť naozaj veľa. Učenie potom nieje iba proces zbierania informácií, ale nachádzame tak neobyčajné bohatstvo, ktoré sa nachádza mimo chápania mysle.
Pozorujme sami seba, ako od rána do noci bojujeme a ako tým plytváme svojou energiou. Pokiaľ iba vysvetľujeme, prečo bojujeme, strácame sa vo vysvetleniach a boj bude pokračovať. Zatiaľčo ak v kľude pozorujeme svoju myseľ bez vysvetľovania, pokiaľ jej dovolíme, aby si iba uvedomovala svoj vlastný boj, čoskoro ucítime, že sa dostávame do stavu, v ktorom boj neexistuje, kde je iba úžasná bdelosť. V tomto stave nie sú nadriadení ani podriadení, nieje tu malý alebo veľký muž či žena, ani žiadny guru. Všetky tieto nezmysly sú preč, pretože myseľ je úplne bdelá. A myseľ, ktorá je takto bdelá, je radostná.
---
My ľudia neustále zrovnávame to, čo sme, s tým, čím by sme byť mali. Toto ,,by sme,, je projekciou našej domienky, že máme byť taký a taký. Každý rozpor ide ruka v ruke so zrovnávaním – nielen s niečím či niekým, ale aj napr. i s vlastným včerajškom. ,,Čo je,, , je iba vtedy, keď nič neporovnávame. A žít s tým čo je, znamená žiť v mieri. Potom tomu, čo je v nás, môžeme venovať celú pozornosť, bez toho že by nás čokoľvek rozptylovalo. A aj keď sa jedná o utrpenie, brutalitu, strach, zúfalstvo či osamelosť, dokážeme s tým byť tak úplne, že nevznikne žiadny rozpor a celá záležitosť zmizne.
Keď prestaneme vytvárať proťajšok, myseľ sa stane veľmi citlivou a inteligentnou, schopnou veľkej vášnivosti, ktorú sme stratili úsilím byť ako on. Zrovnávaním plytváme silami. Akonáhle uvidíme čo sme, dá to nášmu pohľadu obrovskú energiu.
Myslenie zrovnáva: hlboko i povrchne, štastne i neštastne – a neustále porovnáva. Porovnávam sa ja s tebou, ty so mňou, my s vami, vy s nami, moje názory a viera s tvojimi, či naše názory a viera s vašimi atď. Ľudia len porovnávajú: posudzujú, mudrujú, kritizujú a hodnotia.
Keď pochopím, že Porovnávanie Vedie Do sveta ilúzií, Utrpenia a biedy a že taký istý výsledok so sebou nesie aj sebeanalýza a identifikácia s čímkoľvek, nech je to už štát či ideológia, keď sa mi ujasní, že ma to zavádza iba do nových a nových konfliktov, potom to od seba odhodím. Myseľ potom prestane hľadať (to je veľmi dôležité pochopiť), netápa už a po ničom sa nezháňa. To neznamená, že je so všetkým spokojná, ale že nepodlieha ilúziám. A preto sa pohybuje v inej dimenzii.
---
Každá autorita hocijakého druhu, hlavne na poli myšlienky a pochopenia je najničivejšia, zlá vec. Vodcovia ničia svojich nasledovníkov a nasledovníci ničia vodcov. Musíš byť svoj vlastný učiteľ a svoj vlastný žiak. Musíš pochybovať o všetkom, čo človek prijal ako hodnotné, ako nevyhnutné.
Poklad nie je ukrytý v knihách ani vo vašom duchovnom učiteľovi. Je vo Vás a kľúč k nemu je v porozumení vašej mysli. Musíte porozumieť svojej mysli tak, že budete sledovať sám seba a hnutie svojej mysle. Nie iba v oblasti vedomia ale aj v hlbších vrstvách podvedomia. Ak budete svoju myseľ sledovať, hrať sa s ňou, pozerať sa na ňu, keď je spontánna a uvoľnená, odhalí vám netušené veci.
A potom ste za všetkými knihami. K sebapoznaniu musí byť myseľ od znalostí oslobodená – to, čo je nemože objaviť myseľ, ktorá sa zamestnáva svojimi znalosťami.
Jiddu Krishnamurti