Nikdy celok neuvidíme, neuvedomíme si ak sa toľko zaoberáme jeho časťou. A časť sa rozdelí a stane sa mnohosťou. Aby sme si mohli uvedomiť celok, konflikt mnohosti, k tomu je treba porozumieť čo je prianie. Činnosť priania, chcenia je iba jedna: akokoľvek máme rôzne žiadosti, protichodné snahy a pachtenie, všetko to je výsledok priania. Túžba, prianie nemôže byť zjemnené, sublimované alebo potlačenné; musí mu byť porozumené, avšak bez toho, aby tu bol niekto oddelený, ktorý chápe. Ak by sa takáto súcnosť, ktorá rozumie, vyskytla, potom to je zase iba tá istá súcnosť priania.
Idea je nám omnoho dôležitejšia ako fakt. Tak tvoríme protiklad medzi tým čo je a čo by malo byť. To čo by malo byť je idea, výmysel a tak je tu rozpor medzi prítomným (aktuálnym) a ilúziou – nie v týchto veciach samých, ale v nás. Rozdelenie nie je iba medzi skutočnom a vami. Je priamo vo vás, je v rozpore oponujúcich si prianí. Žiadosť vytvára svoj protiklad. Prečo lipneme na ideách, nech už s rozmyslom či neuvedomelo a prítomné odsunujeme bez povšimnutia? Idea, vzor je sebapremietnutie, forma sebauctievania, sebazvečnenia a tým je to radostné. Vzor alebo idea obohacujú Ja. Ak máte porozumieť tomu čo je, musíte odložiť ideu či vzor. Ak máme naliehavé prianie porozumieť tomu čo je, je zároveň ľahké odsunúť stranou ideu. Rozpor je v nás medzi ideou a tým, čo je. Nezáleží na tom, ako sa oslobodiť od idei, ale ako čeliť prítomnému a to je možné ak porozumieme procesu uspokojenia cestou vlastného Ja. Premena nespočíva v tom, že sa sústredíme v jednej žiadosti, ale v tom, že sme oslobodení od rozporu, ktorý je spôsobený dychtivou túžbou. Dychtenie rodí nový rozpor. Väčšina z nás sa však nechce prebudiť a tak žijeme v ilúzii. Hlboko sme podmienení svojími dychtivými túžbami a záľubami. Bez pochopenia tohto dychtenia je úplne marné hladať oslobodenie od pýchy.
Autorita plodí moc a moc sa vždy stáva centralizujúcou a preto úplne ničivou, kazí nie len toho, kto mocou vládne ale i toho, kto ho následuje. Majstri, vodcovia, spasitelia a guruovia nie sú dôležití. Podstatné je iba porozumenie vzrastajúcemu rozporu priania, toto porozumenie prichádza iba sebapoznaním a stálym uvedomovaním pohybou vlastného Ja. Ja je vo svojej pravej štruktúre protikladné; je zložené z mnoho bytostí s rôznymi maskami, pričom všetky sú vo vzájomnej opozícii. Ja je sieťou spletitých prianí, pričom každé prianie má vlastný popud a cieľ, ktoré sú často v opozícii k ostatným nádejam a snahám. Prianie je vždy pomíjajúce, nemá ustálené sídlo, samo o sebe nemá trvanie.
Ak by tu nebol pevný cieľ, záver, nebol by ani protiklad. Ideály nikdy nemôžu dať vznik základnej revolúcie, ale len upravenému trvaniu starého. Iba v jednaní od okamihu k okamihu je stála revolúcia, ktorá nemá základ v ideále, a tým je oslobodená od záveru. K záverom, ideálom, cieľom sa uchylujeme jedine vtedy ak nemáme inteligenicu. Jedinec je žijúci, dynamický a to čo je dynamické nemôže byť stesnané do zvieracej kazajky modelu, nákresu. Ideál nie je nadriadený životu a ak ho staviame na to nesprávne miesto, vzniká zmätok, nesvár a bieda. Ak viete, že nemilujete a ak ste si dokonca vedomí tohto faktu, potom je tu možnosť zmeny – pretvorenia.
Ak sa pokúšame byť iní, ako skutočne sme, vytvoríme protiklad; strach z toho čo je plodí ilúziu jeho protikladu a my dúfame, že unikneme strachu, snažiac sa dosiahnuť tento protiklad. Syntéza nie je pestovaním protikladu, opaku; sytnéza nevniká opozíciou, pretože protiklady obsahujú zárodky ďalších vlastných protikladou. Jednostranné sledovanie jedného priania, zvláštnej túžby vedie k sebauzavierajúcej opozícii. Vnútorná nezrovnalosť vedie k vonkajšiemu rozporu a rozpor označuje nezrovnalosti, protiklad. Oslobodenie od protikladou (nezrovnalostí) nastáva iba vtedy ak porozumiete cestám svojej túžby, svojho priania.
Jiddu Krishnamurti