Mozog je podmienený. Je ovplyvnený fyzicky, chemicky, geneticky a psychologicky. Psychologicky je mozog sústredený na vlastné Ja. A neustále presadzovanie vlastného Ja je pohyb, podmieňovanie, ilúzia a klam. Je mozog a Ja dve rôzne veci? Ona Ja je výsledkom podmieňovania mozgu. Neexistujue však. Ale podmieňovanie mozgu je zapletenie sa s ilúziou, ktorú nazývame Ja.
Sebapoznanie je dôležité, ale ak potrebujem čas, aby som sám sebe porozumel, potom budem sám sebe rozumieť nakoniec skúmaním, analýzou, pozorovaním celého svojho vzťahu k ostatným a tak ďalej, čo vyžaduje čas. Na tento proces je i iný spôsob nazerania, ktorý nevyžaduje čas. A to vtedy, keď pozorovateľ je pozorované. V tomto pozorovaní nieje čas.
Všetky kvality, vlastnosti, cnosti, súdy, závery a názory sú mojim ja. Okamžite vnímať celistvosť celého pohybu. Potom sa dostávame k jadru veci – je možné vnímať bez celého pohybu pamäte? Pochopiť niečo priamo bez slova, bez reakcie, bez vzpomienok vstupujúcich do vnímania? Pamäť stále neustále vstupuje do vnímania. Preto s a pýtame , čo môže pamäti zabrániť aby do vnímania vstupovala? Nič to nemôže zastaviť. Ale ak vídíme, že príčinou obmedzeného vnímania je rozumová činnosťpamäte, ktorá je obmedzená, presunieme sa z toho do iného rozmeru.
Môžem si pamätať, že som chtivý, ale môžem si myslieť, že toto moje ja je jediné, ktoré si to pamätá, že si to nepamätá nič ďalšieho a že pamäť ani nevytvára moje ja. Ak by sme to raz skutočne nazreli, celá naša činnosť by bola úplne iná.
K: Môžeme s Tým prísť do styku iba ak tu nieje ego – ak tu nieje naše ja, je tu krása, mlčanie, priestor. Potom ona inteligencia, ktorá sa rodí zo súcitenia, jedná prostredníctvom mozgu. Je to veľmi jednoduché.
B: Je tu nejaký aspekt meditácie, ktorý by mohol pomôcť ak je naše Ja činné? Niekto napr. Povie: dobře som polapený svojím Ja, ja sa však chcem z toho dostať ale potrebujem vedieť čo mám robiť?
K: Nie
B: Nemôžem použíť slov čo mám robiť. Čo by ste povedal vy?
K: Je to veľmi jednoduché. Líši sa pozorovateľ od pozorovaného?
B: Predpokladajme – áno je patrnne odlišný. Čo potom?
K: Toto je predstava alebo skutočnosť?
B: Čo máte na mysli?
K: Skutočnosťou to je, ak sa tu neoddeľuje mysliaci od myslenia. Pozrime sa na to. Líšime sa od svojho hnevu, svojej závisti, od svojho utrpenia? Nelíšime sa od toho.
B: Na prvý pohľad sa zdá, že sa od toho líšim. Že by som mohol pokúsiť sa to kontrolovať.
K: Vy to ste.
B: Ale ako môžem vidieť, že toto som Ja?
K: Vy ste vaše meno, podoba, telo. Vy ste reakcia a činnosti. Vy ste názor, strach, utrpenie a rozkoš. Vy ste to všetko.
B: Ale prvou skúsenosťou je, že najprv som Ja a že to ostatné sú moje vlastnosti. Sú to moje kvality, ktoré môžem alebo nemusím mať. Môžem sa hnevať alebo nemusím sa hnevať, môžem mať tento alebo onen názor.
K: To sa nezrovnáva so skutočnosťou. Vy ste to všetko.
B: Ak hovoríte, že ja som to všetko, mienite tým, že ja som toto a nemôžem byť ničím iným?
K: Nie. Týmto ste v súčasnosti. A v budúcnosti tomu môže byť úplne inak.
B: Dobře. Tak Ja som toto všetko. A vy vravíte, že tento pozorovateľ bez predsudkov je to isté, čo je hnev ktorý pozoruje?
K: Samozrejme. Práve ak sa sám analyzujem, ten kto analyzuje, je to čo analyzuje.
B: Ano, je ovplyvnený tým, čo analyzuje. Ak pozorujem chvíľu hnev, môžem vidieť, že som oným hnevom veľmi ovplyvnený a v určitom štádiu vravím, že sa s oným hnevom stotožňujem?
K: Nie, ja sa s tým stotožňujem; ja som to.
B: Onen hnev a ja sme totožní?
K: Áno, Pozorovateľ je pozorované A ak ona skutočnosť nastane, konflikt sa tým úplne odstráni. Konflikt existuje iba ak som oddelený od svojej vlastnosti.
B: Áno je to tým, že ak verím, že ja sám som oddelený, potom sa môžem snažiť to zmeniť, ale pretože ja som to, potom ono to sa snaží zmeniť samo seba a zostáva v tom istom čase.
K: Áno, to je správne. Ak je však kvalita mojim ja, rozdelenie skončilo. Je to jasné?
B: Ak ta kvalita je moje ja, potom nemá zmysel snažiť sa to zmeniť.
K: Nie, ak je tu rozdelenie a ona kvalita nieje moje ja, potom je v tom konflikt. Snažíme sa buď o potlačenie alebo o únik atď, čo je zbytočným plytvaním energie. Ak je však ona kvalita mojim ja, potom všetka energia, ktorá bola predtým premárnená, je tu, aby sa na to pozerala, aby pozorovala.
B: Ale prečo to vytvára takýto rozdiel, ak ona kvalita je moje ja?
K: Je v tom veľký rozdiel, ak medzi mnou a onou kvalitou nie je deliaca čiara.
B: Dobře, potom tu nie je vnímanie rozdielov…
K: Správne. Pozrime sa na to inak.
B: ...myseľ sa nesnaží bojovať sama so sebou. Ak je tu ilúzia odlišnosti, iste to myseľ núti aby bojovala proti sebe samej.
K: Mozog bojuje sám proti sebe.
B: Potom na druhej strane, ak tu nieje ilúzia o rozdielnosti, mozog prestáva bojovať.
K: A preto máte obrovskú energiu.
B: Je uvolnená prirodzená energia mozgu?
K: Ano a energia znamená pozornosť.
B: Energia mozgu dovolí pozornosti...
K: ...onu vec rozpustiť.
Pozornosť je kontakt mysli a mozgu. Mozog musí byť v stave vysokej energie aby onen kontakt dovolil. Mozog s nízkou energiou nemôže kontakt pripustiť. Väčšina z nás má nízku energiu, pretože sme tak podmieňovaní. To je spôsob jako začať. Začať s tým čo je, čo som ja. Sebapoznanie je veľmi dôležité. Nieje to nahromadený proces vedenia, ktorý pak nazíra. Je to neustále poučovaní se o sebe.
B: Ak nazývate to sebapoznaním, potom to nie je poznanie toho druhu o ktorom sme hovorili predtým, poznanie, ktoré je podmieňovaním.
K: Máte pravdu. Poznanie podmieňuje.
B: Ale hovoríte, že takéto sebapoznanie nie je podmieňovaním. Prečo to však nazývate poznaním? Čo je ešte iný druh poznania?
K: Ano , poznanie ktoré podmieňuje.
B: Ano, ale teraz tu máme toto sebapoznanie.
K: Ktoré má znát a pochopiť seba. Porozumieť sebe je veľmi subtílna a zložitá záležitosť. Je to žitie. Je to podstatná znalosť seba v každom okamihu, keď k niečomu dochádza. Vedieť čo sa deje.
B: To je lepšie ako ukladať do pamäte.
K: Iste. Prostredníctvom reakcií začínam objavovať čo som.
Jiddu Krishnamurti, David Bohm