Spokojnosť nie je vec dosiahnutia, naplnenia či majetku. Nie je zrodená z činnosti či nečinnosti. Prichádza s plnosťou toho, čo je, nie s jeho zmenou. To, čo je, je naplnené a nemá potrebu sa menit ani upravovať. Čo je, nie je kompletné, kompletné nie je reálne. Z nespokojnosti nie je žiadna cesta. Uvedomovať si nespokojnosť, znamená uvedomovať si to, čo je. Ak je toto uvedomenie úplné, je v ňom stav, ktorý môže byť nazvaný spokojnosť. Spokojnosť nemá žiadny opak. Podstata vecí nie je v tom, že skúmame ako. Uvažovanie o tom, ako, vedie iba k výsledku, k cieľu, ktorý nemá žiadny väčší význam. Potom, čo je ho dosiahnuté, túžba rozbehne ďalšie hľadanie a následujú opäť všetky s tým spojené konflikty a utrpenia.
Čo má potom teda človek robiť? Ak si kladiete túto otázku, nepýtate sa správne. Nie je vám jasné či je tvrdenie o nutnosti spomaliť myseľ správne či nesprávne, ale zaujma vás, ako prísť k výsledku. Poznanie seba samého prichádza so spomalením mysle. Nie je možné nútiť myseľ aby sa spomalila, povinnosť vyvoláva vzdor. Sledovanie a pozorovanie spomaluje myseľ. Je naše pozorovanie niekedy naozajstné, alebo vkládame medzi porozorovateľa a pozorované filter rôznych predsudkov, hodnôt, porovnávania, ospravedlňovania a odsúdenia? Sme schopný pozorovať bez tohto filtru? T.j. sme schopný pozorovať je-li myseľ zamestnaná? Pozorovať môže iba myseľ, ktorá nie je zamestnaná. Iba vtedy môže byť pomalá, bdelá a schopná sledovať.
Ak dokážeme pochopiť, čo je, potom snáď všetky problémy prestanú. Naše priblíženie sa akémukoľvek problému je vyhnúť sa mu; chceme s ním niečo urobiť. To zabraňuje, že s ním niesme v priamom styku a toto približovanie sa uzaviera cestu k pochopeniu problému. Myseľ sa zaoberá hľadaním cesty, ako jednať s problémom, čo je naozaj vyhýbaním sa a tak problém nikdy nieje pochopený, trvá. Pre problém, pre to, čo je, aby vyložil a povedal plne svoj príbeh, musí byť myseľ vnímavá a rýchlo sledovať. Ak znecitlivíme myseľ únikmi, vedomosťami, ako jednať s problémom, alebo hľadať vysvetlenie alebo príčiny, co je iba slovným záverom, tu myseľ je otupená a nemôže hbitě sledovať príbeh, ktorý problém – to, čo je – odhaľuje. Poznaj pravdu toho a myseľ bude vnímavá a potom môže prijímať. Každá činnosť mysle s ohľadom na problém, ju iba otupuje a robí neschopnou sledovania, načúvania problému. Ak je myseľ vnímavá – ak nieje robená vnímavou, čo je iba iný spôsob jej otupovania – potom to, čo je – prázdnota, má úplne iný význam.
Prosím vyskúšajme to, nezostávajme na slovnej úrovni. Aký je vzťah mysle k tomu, čo je? Pokiaľ tomu, čo je, je dané meno, pojem, symbol družnosti, zabraňuje toto meno priamemu vzťahu, čo robí myseľ tupou, nevnímavou. Myseľ a to, čo je, to nie sú dva rozdelené procesy, ale pomenovanie ich rozdeľuje. Ak prestane toto pomenovanie, je tu priamy vzťah; myseľ a to, čo je, sú jednotné. To, čo je, je teraz pozorovateľom sama seba, bez pojmu a vtedy to, čo je, sa premieňa; nieje to viacej vec, nazývaná prázdnotou, pridruženým strachom atď. Myseľ je potom iba v stave zážitku, v ktorom nieje zakúšajúceho a zakúšaného. Je tu potom nezmerná hĺbka, pretože ten, kto meria, odišiel. To, čo je hlboké, je tiché, kľudné a v tomto kľude je prameň nevyčerpateľného. Vzrušenie mysle je užívanie slova. Ak nieje slova, je to nezmerné.
Abychom se zbavili protikladů, je nutno, abychom si byli vědomi přítomnosti bez výběru, bez volby. Jakýpak je možný výběr, stojíme-li proti skutečnosti v přítomnosti? Jisté je, že faktu neporozumíme, pokud se jej snažíme propracovat, pokud jej přetváříme pomocí pojmů, patřících procesu stávání se, změny, proměny. Proto sebepoznání je začátkem pochopení, chápání vůbec a bez poznání sebe budou protiklady a rozpory pokračovat. Můžeme si to uvědomit svým vztahem vzhledem k věcem, statkům, lidem a idejím. Ve vztazích objevíme, že rozpory vznikají, když naše činy přibližujeme našim ideám. Idea není než krystalizace myšlenky v symbol a snaha žít jak naznačuje symbol nás přivádí do rozporů. A tak pokud se řídíme myšlenkovými vzory budou tu rozpory stále, avšak abychom připravili oněm rozporům konec a tím i všem konfliktům, k tomu je třeba sebepoznání. Ale porozumění sobě není nějakým procesem, který by byl vyhrazen jen některým. Svému já musíme porozumět, musíme je poznat, jak se projevuje obyčejným denním rozhovorem, ve způsobu, jak myslíme a cítíme druhého, čo povieme o svojom susedovi, ako hovoríme, ako chodíme, ako sa pozeráme na oblohu či vtákov, ako jednáme s ľuďmi alebo ako režeme vetvu – všetky tieto veci sú dôležité, pretože sú to zrkadlá, ktoré ukazujú našu skutočnú podobu a ak sme bdelí, všetko objavíme každým okamihom nové. Budeme-li sto si uvědomit každou svoji myšlenku, každý svůj pocit od okamžiku k okamžiku, pak poznáme sebe. Jen pak je tu možnost onoho klidu mysli, v němž jedině se zrodí poslední zkušenost.
---
Je utrpenie z neznalosti, čo je nedostatočné sebapoznanie a je utrpenie z času. Utrpenie z času je klam, že čas môže liečiť, hojiť, meniť. Poznáte sa naraz, alebo dúfate, že sa poznáte dlhou analýzou? Analýzou sa nemôžete poznať. Poznať sa môžete iba bez zhromažďovania, vo vzťahoch, v každej možnej chvíľi. To znamená., že si človek musí byť bez akéhokoľvek výberu vedomý toho, čo sa vlastne deje.
Musím teda sledovať svoj okamžitý stav, v ktorom práve som. Bez vytvárania opaku alebo ideálu, bez vzpomienok na to, aký som bol predtým. Ak hľadíte na seba s neľúbosťou či zahorklosťou, potom to, čo vidíte je zafarbené minulosťou. Zotrásanie minulosti po celú dobu, čo sa pozorujete je nezávislosť na minulosti. Utrpenie končí, iba pokiaľ je tu svetlo porozumenia. Toto svetlo nie je zažehnuto jedným zážitkom či jedným zábleskom porozumenia. Toto porozumenie je stále presvetlovanie seba samého. Nikto vám to nemôže dať – žiadna kniha, žiadne cvičenie, žiadny učiteľ ani spasiteľ. V porozumení sebe samému je koniec utrpenia. Pomocou sebapoznávania začneme zisťovať, čo je Boh, čo je pravda a aký je nadčasový stav.
Čo má potom teda človek robiť? Ak si kladiete túto otázku, nepýtate sa správne. Nie je vám jasné či je tvrdenie o nutnosti spomaliť myseľ správne či nesprávne, ale zaujma vás, ako prísť k výsledku. Poznanie seba samého prichádza so spomalením mysle. Nie je možné nútiť myseľ aby sa spomalila, povinnosť vyvoláva vzdor. Sledovanie a pozorovanie spomaluje myseľ. Je naše pozorovanie niekedy naozajstné, alebo vkládame medzi porozorovateľa a pozorované filter rôznych predsudkov, hodnôt, porovnávania, ospravedlňovania a odsúdenia? Sme schopný pozorovať bez tohto filtru? T.j. sme schopný pozorovať je-li myseľ zamestnaná? Pozorovať môže iba myseľ, ktorá nie je zamestnaná. Iba vtedy môže byť pomalá, bdelá a schopná sledovať.
Ak dokážeme pochopiť, čo je, potom snáď všetky problémy prestanú. Naše priblíženie sa akémukoľvek problému je vyhnúť sa mu; chceme s ním niečo urobiť. To zabraňuje, že s ním niesme v priamom styku a toto približovanie sa uzaviera cestu k pochopeniu problému. Myseľ sa zaoberá hľadaním cesty, ako jednať s problémom, čo je naozaj vyhýbaním sa a tak problém nikdy nieje pochopený, trvá. Pre problém, pre to, čo je, aby vyložil a povedal plne svoj príbeh, musí byť myseľ vnímavá a rýchlo sledovať. Ak znecitlivíme myseľ únikmi, vedomosťami, ako jednať s problémom, alebo hľadať vysvetlenie alebo príčiny, co je iba slovným záverom, tu myseľ je otupená a nemôže hbitě sledovať príbeh, ktorý problém – to, čo je – odhaľuje. Poznaj pravdu toho a myseľ bude vnímavá a potom môže prijímať. Každá činnosť mysle s ohľadom na problém, ju iba otupuje a robí neschopnou sledovania, načúvania problému. Ak je myseľ vnímavá – ak nieje robená vnímavou, čo je iba iný spôsob jej otupovania – potom to, čo je – prázdnota, má úplne iný význam.
Prosím vyskúšajme to, nezostávajme na slovnej úrovni. Aký je vzťah mysle k tomu, čo je? Pokiaľ tomu, čo je, je dané meno, pojem, symbol družnosti, zabraňuje toto meno priamemu vzťahu, čo robí myseľ tupou, nevnímavou. Myseľ a to, čo je, to nie sú dva rozdelené procesy, ale pomenovanie ich rozdeľuje. Ak prestane toto pomenovanie, je tu priamy vzťah; myseľ a to, čo je, sú jednotné. To, čo je, je teraz pozorovateľom sama seba, bez pojmu a vtedy to, čo je, sa premieňa; nieje to viacej vec, nazývaná prázdnotou, pridruženým strachom atď. Myseľ je potom iba v stave zážitku, v ktorom nieje zakúšajúceho a zakúšaného. Je tu potom nezmerná hĺbka, pretože ten, kto meria, odišiel. To, čo je hlboké, je tiché, kľudné a v tomto kľude je prameň nevyčerpateľného. Vzrušenie mysle je užívanie slova. Ak nieje slova, je to nezmerné.
Abychom se zbavili protikladů, je nutno, abychom si byli vědomi přítomnosti bez výběru, bez volby. Jakýpak je možný výběr, stojíme-li proti skutečnosti v přítomnosti? Jisté je, že faktu neporozumíme, pokud se jej snažíme propracovat, pokud jej přetváříme pomocí pojmů, patřících procesu stávání se, změny, proměny. Proto sebepoznání je začátkem pochopení, chápání vůbec a bez poznání sebe budou protiklady a rozpory pokračovat. Můžeme si to uvědomit svým vztahem vzhledem k věcem, statkům, lidem a idejím. Ve vztazích objevíme, že rozpory vznikají, když naše činy přibližujeme našim ideám. Idea není než krystalizace myšlenky v symbol a snaha žít jak naznačuje symbol nás přivádí do rozporů. A tak pokud se řídíme myšlenkovými vzory budou tu rozpory stále, avšak abychom připravili oněm rozporům konec a tím i všem konfliktům, k tomu je třeba sebepoznání. Ale porozumění sobě není nějakým procesem, který by byl vyhrazen jen některým. Svému já musíme porozumět, musíme je poznat, jak se projevuje obyčejným denním rozhovorem, ve způsobu, jak myslíme a cítíme druhého, čo povieme o svojom susedovi, ako hovoríme, ako chodíme, ako sa pozeráme na oblohu či vtákov, ako jednáme s ľuďmi alebo ako režeme vetvu – všetky tieto veci sú dôležité, pretože sú to zrkadlá, ktoré ukazujú našu skutočnú podobu a ak sme bdelí, všetko objavíme každým okamihom nové. Budeme-li sto si uvědomit každou svoji myšlenku, každý svůj pocit od okamžiku k okamžiku, pak poznáme sebe. Jen pak je tu možnost onoho klidu mysli, v němž jedině se zrodí poslední zkušenost.
---
Je utrpenie z neznalosti, čo je nedostatočné sebapoznanie a je utrpenie z času. Utrpenie z času je klam, že čas môže liečiť, hojiť, meniť. Poznáte sa naraz, alebo dúfate, že sa poznáte dlhou analýzou? Analýzou sa nemôžete poznať. Poznať sa môžete iba bez zhromažďovania, vo vzťahoch, v každej možnej chvíľi. To znamená., že si človek musí byť bez akéhokoľvek výberu vedomý toho, čo sa vlastne deje.
Musím teda sledovať svoj okamžitý stav, v ktorom práve som. Bez vytvárania opaku alebo ideálu, bez vzpomienok na to, aký som bol predtým. Ak hľadíte na seba s neľúbosťou či zahorklosťou, potom to, čo vidíte je zafarbené minulosťou. Zotrásanie minulosti po celú dobu, čo sa pozorujete je nezávislosť na minulosti. Utrpenie končí, iba pokiaľ je tu svetlo porozumenia. Toto svetlo nie je zažehnuto jedným zážitkom či jedným zábleskom porozumenia. Toto porozumenie je stále presvetlovanie seba samého. Nikto vám to nemôže dať – žiadna kniha, žiadne cvičenie, žiadny učiteľ ani spasiteľ. V porozumení sebe samému je koniec utrpenia. Pomocou sebapoznávania začneme zisťovať, čo je Boh, čo je pravda a aký je nadčasový stav.
Jiddu Krishnamurti
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář