Umyselná zmena nie je zmenou. Zmena má motív a tak je iba modifikovaným pokračovaním toho, čo bolo. Je potreba si uvedomiť, že existuje ako vonkajšie vizuálne pozorovanie (napr. stromu), tak aj vnútorné pozorovanie. Existuje vonkajšie načúvanie prostredníctvom uší, ale tiež vnútorné načúvanie. Ak sa pozeráme, pozorujeme skutočne alebo pozorujeme so slovami?
Pri sledovaní skutočnosti, teda tom čo je, pri pozorovaní skutočnosti sme skutočnosťou poučovaní. Takéto poučovanie nikdy nie je mechanické. Je treba ho sledovať a načúvať mu veľmi pozorne. Pokiaľ má takéto načúvanie nejaký motív, nie je pozornosť dokonalá. Motív energiu rozptyluje a deformuje. Pôvodcom utrpenia je myšlienka a myšlienka, ktorá živí samú seba vytvára Ja a Moje. Ja a Moje – je to život udržovaný myšlienkou a citom. Skutočnosť túto mašinériu ničí. Takejto úplnej deštrukcie poznaného, základu onoho našeho Ja a Moje sa však obávame. Známe so svojím smútkom, konfliktom a biedou je pre nás lepšie než neznáme. V poznanom však žiadne bezpečie nie je.
Hľadáme niečo stále, trvalé – trvalé v zmysle času, niečo pretrvajúce, nekonečné. Vidíme, že všetko okolo nás je prechodné, v pohybe, rodiace sa, vädnúce, a umierajúce tak ako naše hľadanie. Ale to, čo je naozaj posvätné je mimo času, nedá sa to nájsť v poli známeho a vedomého. Správne skúmanie a načúvanie deštruujú model stvorený myšlienkou a pocitom, model poznaného. Sebapoznanie, ktoré pozná cesty myšlienky a citu a ktoré každej myšlienke a citu načúva, je koncom poznaného. Utrpenie je plodom poznaného. Každá skúsenosť zanecháva otlačok a každý takýto otlačok má vplyv na skúsenosť. Neexistuje teda skúsenosť, ktorá by už predtým neexistovala. Všetko je staré a nič nové neexistuje. Dvere nedokáže otvoriť nič okrem deštrukcie poznaného. Oslobodenie od poznaného je láska
Jiddu Krishnamurti