Jdi na obsah Jdi na menu

Tento článok je zhrnutý z už publikovaných tu textou ale je tam veľa nových vecí, zatiaľ nepublikovaných.

Meditácia je možno najväčšie životné umenie. A jej krása je v tom, že sa jej nedá naučiť od druhých. Nemá techniku a nepozná autoritu. Mnohé systémy meditácie iba zachycujú myseľ spôsobom, ktorý ponúka zázračné úniky a zážitky. Bez sebapoznania vedie každá meditácia ku klamu a k rôznym formám sebeklamu, ktorý je skutočný alebo existuje v predstave. Meditovať podľa nejakého systému znamená vyhýbať sa skutočnosti, vyhýbať sa tomu, kto ste. Oveľa dôležitejšie je pochopiť seba samého, ako meditovať s cieľom nájsť boha, mať vízie, pocity či iné druhy zábavy. Ak je meditácia snahou o vízie a zážitky, vedie to k ilúziam a autohypnóze. Meditácia nie je formou úsila, každé úsilie je na prekážku. Úsilie a voľba plodia konflikt.

Sloboda nie je niečo, čo sa nadobudne na konci dlhého snaženia, postupným konaním v čase, v zdokonalení techniky, musí byť na samom začiatku cesty. K pravda neexistuje cesta, pravda je v porozumení si. Meditácia nie je niečo, čo sa dá cvičiť. Je to pochopenie celého pohybu života, že? Smútok, bolesť, vzrušenie, agresia, osamelosť atď. Jedine ak je myseľ oslobodená od tohoto všetkého, tak meditácia má význam. Inak je meditácia bezcenná. Meditujúci je meditáciou; meditácia je porozumenie meditujúceho. Myseľ nie je nikdy kľudná, ona neustále usiluje, dosahuje, získava a zrejme sa neustále bojí straty. Tento proces nazývate meditáciou. Môže si myseľ, ktorá je chytená do nekonečnoho stávania sa, ktorá si vnútila kázeň, byť slobodná k prijatiu tejto blaženosti? Usilovaním a námahou, odporovaním a odriekaním sa myseľ stáva necitlivou. Nevytvoril ste si touto žiadosťou okolo seba hradbu, ktorou ono nezvážiteľné, neznáme nemôže preniknúť? Neuzavrel ste sa v skutočnosti pred tým novým? Slobody nedosiahneme disciplínou. Kázeň vytvára vzor slobody avšak vzor nie je slobodou.

To čo má význam je kvalita tichosti. Ticho nemá byť pestované, nemá byť zámerne privodené, nemá byť vyhľadávané, nemá sa na neho myslieť alebo nad ním meditovať. Zámerné pestovanie ticha je ako radosť z dlho vytúženého potešenia, ale túžba utíšiť myseľ je naháňanie vnemov. Takéto ticho je len forma odporu, izolácia vedúca k rozkladu. Ticho, ktoré niekto prináša je vec trhu, v ktorom je zvuk aktivity. Tichosť ktorá je výsledkom kontroly, disciplíny a potlačovania kričí zúfalstvom. Ticho prichádza s absenciou túžby. Za túžbu nie je žiadna duchovná náhrada, nemôže byť potlačená ani premenená. Musí byť podrobená tichému uvedomeniu bez výberu. A toto pasivné uvedomenie je priame prežitie túžby, bez toho aby sme ju nejako označovali. Je to prežívanie, v ktorom nie je nikto kto by prežíval. V tomto uvedomení nastáva ticho, do ktorého prichádza skutočnosť. Toto ticho sa nedá nájsť, napodobniť ani nájsť cestu k nemu. Toto ticho je pravá meditácia, v tomto tichu prichádza večnosť. Pozorovateľ je pozorované. Ak ona skutočnosť nastane, konflikt sa tým úplne odstráni. Konflikt existuje iba ak som oddelený od svojej vlastnosti. Ak je však kvalita mojim Ja, rozdelenie skončilo. Je to jasné? Ak ta kvalita je moje Ja, potom nemá zmysel snažiť sa to zmeniť. Ak je však ona kvalita mojim Ja, potom všetka energia, ktorá bola predtým premárnená, je tu, aby sa na to pozerala, aby pozorovala. Pozorovateľ bez predsudkov je to isté, čo je hnev ktorý pozoruje. Práve ak sa sám analyzujem, ten kto analyzuje, je to čo analyzuje.Pozorovateľ je pozorované.

Znalosť seba samého je teda nutnou počiatočnou podmienkou meditácie. Poznať seba znamená sledovať svoje jednanie, svoje slova, jako si počínate vo svojich každodenných vzťahoch. Je to sledovanie sa v zrkadle vzťahu – ak skutočnosť iba vidíte, bez ospravedlňovania, bez odsudzovania, bez prímania a bez menovania. Ak sa budete pozerať do zrkadla vzťahu bez vytvárania opaku, zistíte, že sebapoznávanie nikdy nekončí. Sebapoznanie nie je procesom zhromažďovania, ale procesom objavovania vo všetkých možných chvíľach a situáciach, vo vzťahoch s ľuďmi, vecmi, myšlienkami. Sebapoznaním sa myseľ stíši sama – nie je nútená sa ukľudniť za odmenu či zo strachu. Je tichá, kľudná a tvorivá a to iba uvedomením si svojich vlastných činnosťí. Žiadnym cvičením, ukázňovaním ani iným spôsobom mučením seba.

V tomto kľude mysle prichádza bez pozvania to, čo je pravda. Pravdu nemôžete pozvať je neznáma. A v tomto tichu nie je nikto, kto preživa. To, čo je prežité, nie je teda ani uložené, ani to nie je zapísane do pamäte, ako môj zážitok pravdy. Potom prichádza niečo, čo je bez času a čo nemôže byť pomeriavané človekom, ktorý preživa alebo si iba pamätá minulý zážitok. Pravda je niečo, čo prichádza iba v určitých chvíľach. Skutočná meditácia je mimovoľný, neuvedomelý proces, nieje to proces vedomý. Každý akt meditácie je iný a nikdy nebrebieha v čase. Meditácia nie je prostriedkom ako dôjsť ku koncu. Koniec ani dosiahnutie neexistujú, je to pohyb v čase a von z času. Každý systém či metóda viaže myšlienku k času, ale uvedomiť si bez výberu každú myšlienku i pocit, pochopiť ich motívy a mechanizmus a nechať ich rozvinúť, to je začiatok meditácie. Nevravieť si, že toto je dobré, tamto zlé, ale nechať tu myšlienku žiť a uvedomovať si pritom druh pocitu, v ktorom sa môže rozvíjať. Myšlienka potom sama skončí. Aby meditácia rozkvitla musia skončiť všetky predstavy, slova a symboly. Myseľ sa musí oslobodiť z otroctva slov a ich reakcií. Myšlienka je čas. Hľadanie niečoho pomocou meditácie a za meditáciou, je získavanie a to čo je získane je zase stratené. Aby sme pochopili pravdu, všetky myšlienky, závery, názory musia odpadnúť ako vysušené listy spadnú zo stromu.

Pokiaľ je tu vedomá sebekázeň, ktorá je stávaním sa, ktorá je procesom myslenia, nemôže tu byť pravá meditácia teda ticho. Ak vynakladám úsilie, aby som bol pozorný, potom to nie je pozornosť. Tá nastane iba ak zmizne naše Ja. Ticho mysle vzniká prirodzene – prosím dávajte pozor – vzniká prirodzene, ľahko, bez úsilia ak viete ako pozorovať. Ak pozorujete mrak pozerajte sa naň bez slova a teda bez myslenia, pozerajte sa naň bez rozdelenia v podobe pozorovateľa. Potom bude bdelosť a pozornosť v samotnom pozeraní sa, nie rozhodnutie byť pozorným, ale pozeranie sa s pozornosťou aj keby ten pohľad mal vydražať iba sekundu či minutu – to stačí. Pozerajte sa sami na seba bez predstavy, záveru, pretože predstava, záver, názor, mienenie, dobro a zlo sú centrované okolo pozorovateľa, potom objavíte, že myseľ i mozog sa stanú pozoruhodne kľudnými. Snaha napraviť to, čo pozorujte prinesie rozpor, pokiaľ to však budte iba sledovať, potom samotné to pozorovanie prinesi zmenu. Ak veľmi jasne uvidíme ako pozorovateľ (teda ego, Ja) všetko kriví ako oddeluje a kriví, potom v onom záblesku vnímanie pozorovateľ nebude. Pozornosť nemôže byť nepretržitá, uvedomovať si nepozornosť je pozornosť.

Jak člověk žije, pozoruje, že tento střed, toto Já, je jádrem všech problémů. A poznává, že je to podstata všech rozkoší, obav i zármutků. Pochopte, že čím větší úsilí na osvobození se od tohoto středu vynakládáte, o to více toto úsilí onen střed, ono Já, posiluje. Já lidí, již se věnují nejrůznějším meditacím, kteří se na sebe snaží něco uvalit, je tímto úsilím polapeno a říká: dosáhl jsem, avšak toto Já je stále jejich středem. Tiše sedět, aniž byste porozuměli svým motivům, vede ke všem možným iluzorním i skutečným psychickým potížím. Jestliže však, zatímco tiše bez jakýchkoliv motivů sedíte nebo se tiše sami či s někým procházíte, pozorujete stromy, ptáky, řeky a sluneční svit, který se odráží na listech, pozorujete v tomto pozorování také sami sebe. Nenamáháte se a nevynakládáte veliké úsilí, abyste něčeho dosáhli. Lidé, kteří jsou oddáni nějakému druhu meditace, shledávají, že je velmi obtížné toto odhodit, protože jejich mysl je již podmíněna. Praktikovali tuto techniku několik let a jsou v ní polapeni. A pokud přijde někdo, kdo řekne: „Toto všechno je pěkný nesmysl,“ pak se možná ve vzácném okamžiku stane, že procitnou a uvědomí si to. Toto je spôsob jako začať – začať s tým čo je, čo som Ja. Sebapoznanie je veľmi dôležité. Je to podstatná znalosť seba v každom okamihu, keď k niečomu dochádza. Vedieť čo sa deje. To je lepšie ako ukladať do pamäte. Prostredníctvom reakcií začínam objavovať čo som. Ak vidíme, že príčinou obmedzeného vnímania je rozumová činnosť pamäte, ktorá je obmedzená, presunieme sa z toho do iného rozmeru.

Meditácia je oslobodenie mysle od všetkých jej vlastných myšlienok na všetkých úrovniach. Myslenie vytvára mysliteľa. Mysliteľ nie je od myšlienky oddelený, oni sú jednotným procesom a nie dvoma oddelenými procesmi. Oddelený proces vedie iba k neznalosti, nevedomosti a klamu. Meditujúci je meditáciou. Potom je myseľ sama, nie urobená samou; ona je kľudnou, nie urobená kľudnou. Jedine k samotnému môže prísť to bezpríčinné, iba pre samotných je blaženosť.

Jiddu Krishnamurti

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA