Otázka: Aký je rozdiel medzi uvedomením a sebapozorovaním. A kto je vedomý v uvedomení?
Krishnamurti: Prečo sa človek sebapozoruje? Aby sa zlepšil, menil, aby sa prispôsobil. Pozorujete sa v rozkaze niečím sa stať, inak by ste sa neoddávali sebapozorovaniu. Neskúmali by ste seba ak by tam nebola túžba zmeniť sa, stať sa niečím iným než čo ste. To je zrejmý dôvod pre sebapozorovanie. Som nahnevaný a pozorujem sa, skúmam sa, aby som sa zbavil zlosti či modifikoval či menil hnev. Kde je sebapozorovanie, čo je túžba modifikovať či meniť odozvy, reakcie, tam je vždy koniec v pohľade. A keď ten koniec nie je dosiahnutý, tak je náladovosť, depresia. Preto sebapozorovanie ide stále s depresiou. Neviem či ste si všimli, že ak sa pozorujete, ak zvažujete seba aby ste sa zmenili, tam je vždy vlna depresie. Tam je vždy náladová vlna, ktorú máte k boju, musíte meniť seba znovu aby ste prekonal tu náladu atd. Sebepozorovanie je proces prevádzania toho čo je, do niečoho čo nie je. Zrejme to je presne to, čo sa koná ak sa pozorujeme, ak sa oddávame tej zvláštnej akcii. V tej akcii je vždy obohacovanie seba (ja); skúmať niečo aby sa to menilo, tak je vždy duálny konflikt a preto proces frustrácie. Tam nie je nikdy uvoľnenie a chápanie tam je frustrácia, tam je depresia.
Uvedomenie je úplne odlišné. Uvedomenie je pozorovanie bez zavrhnutia (odsúdenia). Uvedomenie prinesie pochopenie, pretože nie je tam žiadne zavrhnutie či stotožnenie, ale tiché pozorovanie. Ak chcem rozumieť niečomu, musím to pozorovať, nesmiem posúdiť, odsúdiť, nesmiem sledovať to ako potešenie či sa vyhnúť nepotešeniu. Tam musí byť len tiché pozorovanie faktu. Nie je tam žiadny koniec v pohľade, ale vedomie všetkého ako to vyvstáva. Sebapozorovanie je sebazlepšenie a preto sebapozorovanie je sebastredné. Uvedomenie nie je sebazlepšenie. Naopak to je koniec seba, ja so všetkými jeho zvláštnymi výstrednosťami, pamäťami, požiadavkami. V sebapozorovaní je stotožnenie a zavrhnutie. V uvedomení nie je žiadne zavrhnutie či stotožnenie a preto tam nie je sebazlepšenie. Tam je obrovský rozdiel medzi tými dvoma.
Človek, ktorý chce zlepšiť seba nemôže nikdy byť vedomý, pretože zlepšenie implikuje zavrhnutie a dosiahnutie výsledku. Zatiaľčo v uvedomení je pozorovanie bez zavrhnutia, bez poprenia alebo prijatia. Neustále pozorovanie všetkého, každej myšlienky, citu a akcie ako vyvstávajú. Ak uvedomenie nie je odsuzujúce, tak nie je tam žiadne hromadenie. Vy odsúdite len ak existuje akumulácia a preto zlepšenie seba. Uvedomenie má rozumieť aktivitám seba - ja v jeho vzťahu s ľuďmi, s myšlienkami a s vecami. To uvedomenie je od okamihu k okamihu a preto to nemôže byť vykonávané. Ak cvičíte, to sa stane zvykom a uvedomenie nie je zvyk. Uvedomenie požaduje konštantnú ohybnosť, ostražitosť. To nie je ťažké. To robíte ak sa zaújimate o niečo, ak máte záujem sledovať vaše dieťa, manželku, rastliny, stromy, vtákov. Vy pozorujete to bez zavrhnutia, bez stotožnenia, preto v tom pozorovaní je kompletné spojenie, pozorovateľ a pozorované sú v kompletnom spojení. Toto sa vlastne deje ak ste hlboko, hlboko niečim zaujatí.
Tak je obrovský rozdiel medzi uvedomením a sebapozorovaním pre zlepšenie sa. Sebapozorovanie vedie k frustrácii a k ďalšiemu a väčšiemu konfliktu, zatiaľčo uvedomenie je proces oslobodenia od ja-akcie, to má byť vedomé vašich denných činností, vašich myšlienok, vašich akcií a iného, sledovať to. To môžete robiť len ak milujete niekoho, ak ste hlboko niečím zaujatí, ak chcem poznať seba, moje celé bytie, celý obsah seba a nie iba jednu či dve vrstvy, potom tam zrejme nemusí byť žiadne zavrhnutie. Potom musím byť otvorený každej myšlienke, každému pocitu, k všetkým náladám, k všetkému potlačeniu a ako tam je väčší a väčší rozsah uvedomenia, tam je väčšia a väčšia sloboda od celého skrytého pohybu myšlienok, motívov. Uvedomenie je sloboda, to prinesie slobodu, dáva slobodu, zatiaľčo v sebapozorovanie kultivuje konflikt, proces sebauzavretia a preto je tam vždy flustrácia a strach.
Tazateľ chce vedieť, že kto je vedomý. Ak máte hlboký zážitok nejakého druhu, čo sa koná? Ak tam je taký zážitok, ste vedomý že zažívate? Ak ste nahnevaný, žiarlivý či radostný, ste si vedomí že ste radostný či nahnevaný? To iba ak je zážitok u konca, tam je zažívajúci a zážitok. Potom zažívajúci pozoruje zážitok. V tom okamihu zážitku, tam nie je žiadny pozorovateľ ani pozorované, tam je iba zažívanie. My nie sme vždy v stave zažívania a preto položíme túto otázku, kto je pozorovateľ a kto je to čo je vedomé? Iste takáto otázka je nesprávna, nie je? V okamihu zažívania nie je ani osoba, ktorá je vedomá ani predmet ktorého on si je vedomý. Tam nie je žiadny pozorovateľ a pozorované ale iba stav zažívania. Väčšina z nás zhliadne, že to je extrémne ťažké žiť v stave zažívania, pretože to požaduje neobyčajnú ohybnosť, rýchlosť, vysokú mieru citlivosti a to je popierané ak my sledujem výsledok, ak chcem uspieť, ak máme koniec v pohľade, ak sme vypočítaví – to všetko prinesie frustráciu. Človek, ktorý nepožaduje niečo, kto nehľadá cieľ, kto nehľadá výsledok so všetkými jeho implikáciami, taký človek je v konštantnom stave zažívania. Všetko je potom v pohybe, význame, nič nie je staré, spálené, nič nie je opakované a pretože to čo nie je nikdy staré, tak aj výzva je vždy nová. To je iba odozva na výzvu, ktorá je stará, staré vytvorí ďaľší zbytok, čo je pamäť, pozorovateľ, ktorý oddelí seba od pozorovaného, od výzvy, od zážitku.
Môžete experimentovať s týmto pre seba veľmi jednoducho. Nabudúce ak budete nahnevaní, či žiarliví alebo násilní, čokoľvek, môžete to sledovať. V tomto stave vy nie ste. Tam je iba stav zažívania. Okamih potom vy to pomenujete, nazvete to žiarlivosťou, hnevom, nenásytnosťou a tak ste bezprostredne vytvorili pozorovateľa a pozorované, zažívajúceho a zažívané. Ak je zažívajúci a zážitok, potom zažívajúci sa pokúsi upraviť zážitok, mení to, pamätá si to atd a preto udržuje rozdiel medzi sebou a zážitkom. Ak nemenujete ten pocit, čo znamená že nehľadáte výsledok, tak neodsúdite to, ste iba ticho vedomý pocitu – potom budete vidieť v tom stave citu, zážitku, nie je tam žiadny pozorovateľ ani pozorované, pretože pozorovateľ a pozorované je jeden jav a tak existuje len zažívanie.
Preto sebapozorovanie a uvedomenie sú úplné odlišné. Sebapozorovanie vedie k frustrácii, k ďalšiemu konfliktu, pretože v tom je túžba po zmene a zmena je iba poupravená súvislosť (poupravené to čo bolo). Uvedomienie je stav, v ktorom nie je žiadne zavrhnutie (odsúdenie), žiadne ospravedlnenie či stotožnenie a preto tam je pochopenie. V tomto stavu pasívneho ostražitéhé uvedomenia nie je žiadny zažívajúci a zažívané.
Sebapozorovanie čo je forma sebazlepšenia, sebaexpanzie, nemôže nikdy viesť k pravde, pretože to je vždy proces sebauzavretia, zatiaľčo uvedomenie je stav, v ktorom skutočnosť môže vstúpiť do bytia. Pravda je v tom, čo je; jednoduchá pravda v dennej existencii. To je iba ak rozumieme pravde v dennej existencii, môžeme dôjsť ďaleko. Musíte začať blízko a prídete ďaleko, ale väčšina z nás chce skočiť, začať ďaleko bez pochopenia toho čo je blízko. Ak my rozumieme blízkemu, nájdeme, že vzdialenosť medzi ďalekým a blízkym nie je. Nie je žiadna vzdialenosť- začiatok a koniec sú jedným.